Dáva sa to do záchoda a nie je to Savo.

Svet je nepríjemne dvojzmyselný. Je fajn začať takto zpriama a nie schovávať (môj) hlavný problém niekde medzi vetami, ktoré neprečítate alebo nepochopíte.
Takže znova, lebo otec múdrosti. Svet je nezmyselne dvojzmyselný, so skrytými význammi a bez zmyslu, plný nechápaného pochopenia. Plávame si tu ako rybičky v akváriu.

Nikdy som ich nemala rada,
tie slizké akváriové zvieratá.
Zožerú, čo sa im nasype.
Prežúvajú a nestíhajú
myslieť,
ako to bolo myslené.
Majú vlastno-umelý svet
pod škodlivým osvetlením,
za priehľadným sklom
a so štrkom ukradnutým z Tatier.
Tvária sa čisto,
pritom sú vlhké od nezáujmu.
Obrastené riasami,
ktoré zožerú chudáci
nenažraní.
Vlastné sračky plné cudzích
im plávajú okolo hlavy,
v mozgu,
medzi myšlienkami
aj v nich.

Ale nemôžeme im to zazlievať.
Ony len čakajú,
kým to niekto vyčistí
a spláchne peknými rečičkami a ťukaním na sklo.

Jemne to skĺzlo do antiódy na akváriové rybičky, ktoré, mimochodom, naozaj nemám rada. Len menej hlbokým spôsobom. Ešteže sa poznám a hneď zo začiatku som povedala, čo zaberá priveľa myšlienkových pák v mojom mozgu. Neustále. Spolu s takými tými otázkami ako: Hľadám priveľa zmyslov ja, myslia ich priveľa oni alebo ako celok nemáme zmysel žiaden a z vlastnej ješitnosti po ňom túžime? A tak si v hlave vidím chorbáka (ostatní možno sú pod iným kameňom) s dvomi nohami a pekným úsmevom a len rozmýšľam, či náhodou nezožral hovno. A nehľadajte v tom žiaden zmysel, ani ďalší ani iný ani nejaký. Iba som to tu chcela poeticky ukončiť exkrementami.

Mandľová zmrzlina

Mala by som prestať nazývať dokumenty a priečinky názvami Nič, Nič1, Nič2, Nič a nič, žiadne nič. Lebo aj keď sa mi to najskôr nezdá ako zlý nápad, väčšinou zabudnem, čo tam je a ak chcem niečo nájsť, nájdem vždy niečo iné. Najviac ma sklamalo, keď som už prekutrala všetky ničotické dokumenty a našla jeden s názvom Vôbec nič a vôbec nič tam nebolo.
Každopádne sa pripísalo do zoznamu mojich obľúbených slov, ktorý som si ešte nezaložila, ale ak by som to urobila, sedel by na poličke v mojej hlave hneď veľa šedej listiny nesympatických ľudí(čierna listina je príliš krutá) a ód na mandľovú zmrzlinu.
Každopádne..prierez toho, čo som našla v nič dokumentoch:

A hlasy v mojej hlave sa nechcú zastaviť.

Neprestanú a nezmiznú a ja ich môžem len premieňať na slová a tváriť sa, že to, čo píšem je niečo viac než je. A ty si mi povedal, že nie som taká, aká mám byť a ľudia si o mne myslia až príliš pekné veci.

„Čo si povedala rodičom?“
„Že idem von.“
„Nepýtali sa s kým?“
„Pýtali.“
„Povedala si im?“
„Nie.“Povedal si, že nevidíme veci, také aké sú, ale také, aký sme my. Moje vnútro potom musí byť tmavým miestom, lebo to je to, čo vidím.

„Inokedy.“
„Inokedy čo?“
„Inokedy by som bola iná.“ Od tej chvíle, od toho večera som si uvedomila, že som nikdy nepatrila medzi tých dobrých.
„Inokedy by si prišla?“
„Nie.“
„Preto žijeme teraz.“
„Inokedy by si prišiel ty.“ „Inokedy, ale nie teraz.“

„Na svete je málo dobrej hudby,“ prikývol. Bola preňho príliš dramatická, melancholická, emocionálna a nerozvážna. Bol pre ňu príliš realistický, rozumný a sarkastický.

A ak láska dokáže meniť ľudí k lepšiemu, tak čo ku tebe cítim, že sa správam horšie?

Pomaly zisťujem, že neverím na "zázračných jednorožcov" a v to, že všetko bude dobré. Možno nebude dobré nič a možno všetko. Bude to tak, ako to má byť. Pretože keď stratíme niekoho, uvedomíme si, že nás klamal a predstierame nezáujem pretože... prečo? Prečo by nás mal zaujímať niekto, kto nás zradil?

V ten večer sme to boli my a sedeli sme na studenom chodníku, z ktorého mi mrzol zadok.

Vavá 

Nebuď labuť (budem).

Už týždeň mi neodpísal, ale trápilo ma to len okrajovo (trochu preháňam, ale presné počty znejú maniakálne). Vedela som, že mi raz tak či tak napíše znova. Nechápala som, prečo mi to robí, čo tým sleduje a prečo tak sleduje mňa. Druhé „sleduje“ sa možno patrilo počastovať capslockom, ale potom by to bolo ešte desivejšie, aké to už je. Aby bolo jasno, nebola som nijak milá, aj keď som nad tým párkrát rozmýšľala. To ma dostatočne vydesilo.

Ale teraz som nahnevaná a smutná. Nie z toho tam, to by som si nedovolila. Z toho dobrého pocitu, ktorý vo mne dokážu niektorí vyvolať a ja nie. Nie sama v sebe, v niekom inom, kto ma možno nepozná ani nikdy nebude. Aj na ten pocit zabudne a ja o ňom nemusím vedieť. Ale ide o pocity, princípy a o osud, veď viete, ako vždy.

Pre tých, čo by nechápali, kúpila som si čiernu fixku, výkresy a redisperko a tiež bôb, ktorý vôbec nesplnil moje očakávania o tom, aký by mal byť. Som trochu zmätená, nepočúvam, čo mi ostatní vravia a nechcem rozmýšľať, prečo sa usmievam. Myslím, že je to choroba. Zlá,škaredá, bez sopľov a škrabania v krku, ale škrabe ma všeličo. Napríklad päta z toho všetkého prechádzania sa v termoponožkách. Hromadia sa okolo mňa hrnčeky prázdnej kávy a jedna prázdna miska.

Človek by si povedal...

...že cez prázdniny je kopec času (a že v zime je sneh, že áno...)
....že niektoré veci nikdy nezabudne (čo som to..)
.....že ešte existuje niečo úmerné veku (neverím na to, okrem vrások a pomočovania)
......že bodky všetko vyriešia (a to možno aj hej)

Ako vždy, voľný čas prešiel rýchlejšie, akoby hocikto chcel, a ja neviem, či som kompetentne vyrovnaná s vlastnou lenivosťou, aby som sa niekde priznala, čo som stihla/nestihla. Nakoniec to ale nebolo až také hrozné, si aspoň myslím. A úspechy:

že nech si vychutnáte tie detailné prechody z čiernej do modrej a zelenej a moju vyschýnajúcu fixku

Kocky sú hodené....

...ale ja hádžem ihlany. Dozvedela som sa, že niekedy je ťažké povedať pravdu, pravý priateľ vás nikdy neopustí, v dnešných dňoch čítame menej, ľudia potrebujú sny, dobro v rozprávkach vždy zvíťazí/v skutočnom živote nie, ľudia sa menia a sme kto sme. A tak som zavrela weheartit so zmiešanými pocitmi, pozrela sa na hodniky a uvedomila si, že je polnoc, najvhodnejší čas oživiť ešte nenájdené schopnosti v angry birds.


Trochu o tom, ako som si kúpila časopis:
Brázdila som blogy a čítala si články o korektoroch na oči, ktorý nepoužívam a asi ani nebudem. A potom som si uvedomila, že by bolo fajn prečítať si niečo zaujímavejšie a klikla TU. Objavila link na TOTO a hneď dala sledovať(neskutočne obdivujem ľudí, ktorí dokážu kresliť, tvoriť a proste sú schopní). Prečítala si o novom časopise s rôznymi DIY a povedala si, že by som si ho možno kúpila. Obchádzala novinové stánky s myšlienkou, načo mi bude, keď nedokážem ani rovno strihať. Ale keď som musela 10 minút čakať na jazykovke ,vedľa ktorej sa nachádza malý stánok, bolo rozhodnuté. A tak som si kúpila Mollie tvorí a cestou vlakom, keď mi neznámy chlap oznamoval, že musí čúrať, som listovala a zisťovala, že by bolo fajn, byť trochu kreatívnejšou. Neviem, či si kúpim ďalší, možno ak budem mať náladu, ale rozhodne to nebola zlá kúpa(neviem, či som už niekedy použila slovo kúpa). Vďaka ich receptu sa mi podarilo upiecť malé čokoládové tortičky, z ktorých som neskutočne šťastná!!!