Eine kleine stroskotankyňa.

Nemecká zásada číslo jeden: Všetko, čo kupuješ v obchodoch, musí byť BIO, ak to nie je bio, ani na to nesiahaj, radšej sa na to ani nepozeraj. Ak si obchodný reťazec, nebio veciam sa vyhýbaj a zariaď, aby sa im vyhli aj tvoji dôveryhodní zákazníci s plnými peňaženkami - schovaj ich alebo lepšie, vo svojom obchode nič bez tohto označenia ani nemaj.
Bod dva: Nemaj výčitky z toho, koľko žerieš bratwurstov. Lebo zásada číslo jeden.
Trojka: Nemeckí študenti síce chodia načas, ale na intrákoch bývajú aj tak tí najväčší odkundesovia a tí budú vždy meškať. Presvedč ich o tom, ako to máte vy premyslené a daj im intrák na obrý kopec - ráno pekne z kopca, aby sa niečo naučili, po škole zas hore, aby vedeli, že, ak by vyzerali ako niekto, kto chce chodiť načas, toto by sa diať nemuselo.
Po štvrté: Goethe bol všeumelec. Tiež bol Nemec a básnik, ale to ty nie si, aj keď sa ti začiatok tohto rýmoval. Lebo nie si Nemec.
"Pätorka": V menze podávaj všetko totálne hrozné. Nevyhni sa špecialitám z iných krajín, ale len jedlo z tej svojej urob požívateľné. Kto ho nepožíva s radosťou si po čase bude musieť navyknúť a ako trest dostane vyššie spomínaný kopec.
A šestka nie je, lebo je nedeľa a nič vám neotvoríme!

Ale ty si článok otvoriť celý môžeš, ľúbezný gif tam je (A)

Veľa slov/Veľa myšlienok

Akosi som sa rozpísala o panelákoch. O ľuďoch v bytoch a bytoch v ľuďoch. 

Byt 35 A
...žili spolu s realistickou pani Oliverovou, ktorá bola dobrou manželkou a mamou, ale pre opis ich rodiny nie je veľmi dôležitá. Stačí povedať, že otázky svojej dcéry ignorovala a nápady manžela tiež. Ale vrátim sa späť. Peťa mala na svoj vek pomerne veľkú hlava a to nielen z vonkajšieho hľadiska. Mala v nej toľko myšlienok, až ju niekedy premohol strach a ona si predstavovala, ako jej hlava pukne v krásnej rovnej úsečke, kde bod A je jej pravé ucho, bod B ľavé ucho a všetky myšlienky a nápady vyletia vonku. Keď si to predstavila, veľmi sa zahanbila nad tým, ako škaredo rozmýšľa nad niektorými svojimi susedmi, hlavne nad pani Kolarovou, ktorá ju pravidelne nútila nosiť jej tašky na najvyššie poschodie. Samozrejme, ak by sa nebála, že jej hlava pukne a ona sa to dozvie, nevadilo by jej zmýšľať ešte horšie, takže môžeme povedať, že vďaka svojej hlúpej detskej predstavivosti bola ako tak slušná a milá....



Byt 38 A a 38 B
...na piatom poschodí býva blonďavé žieňa. Nosí šaty a sukne po kolená, papierové tašky zo zeleninou a vyzerá na dvadsať, aj keď má o päť rokov viac. Žije sama rovnako ako chlapík oproti nej. Je to chlapík, pretože nosí oblek bez saka, motýlika a kravaty, rád večer behá a nosieva papierové tašky s čerstvým pečivom. Nasťahovali sa pred piatimi rokmi. Ona v pondelok a on v piatok. Stretli sa dvakrát a doteraz nevedia, že sú susedia...

Byt 35 A
...dvojizbový byt s lukratívnou lokalitou blízko parkoviska nákupného centra orientovaný na juh s panoramatickým výhľadom na garáže. Možno ak by v inzeráte stála pravda a nie preklišované klamstvo, nikto by sa nenasťahoval. Našťastie aj ľudské klamstvá sa vedia zaobaliť do strieborného celofánu a spojiť dvoch už spojených ľudí. Manželia Vrabcovci, nechovajúc žiadneho vtáčika len morské prasiatko, sa nasťahovali dovnútra deň po svadbe. S kruhami pod očami a dosť silnou bolesťou hlavy spôsobenou šampanským ťahali škatule hore schodmi... 

Keď sa na to tak dívam, zisťujem, že som sa rozpísala akosi viac, ako som chcela. 

Ukončím to tým, že sa s vami podelím o túto stránku, na ktorú som dnes náhodou klikla a náhodou tam pobudla ešte takú hodinku.

Designed for life 

Belasoružová

Ak by som bola farba, chcela by som byť belasoružová. Belasoružový moment, keď vstanete ráno skoro, príliš skoro, vonku je zima a obloha, ktorá je blízko pri vás sa sfarbuje do pekného ranného pocitu ešte nezobudených.
Nemám rada vstávanie ale mám rada rána. 

Mám zápisník, ktorý občas nájdem.
22. februára som si zapísala: Niektorí ľudia v nás ostanú aj dlho po tom, čo odídu. Iní v nás nie sú, ani keď tu sú.
18. december 2014: Je ťažké rozmýšľať nahlas.
18. december 2014: Neviem kresliť ústa.
16. november 2014: Bolo by super fotiť očami.
9. júl 2014: Mali by sme počúvať vážnu hudbu. Takú peknú od Mozarta a Haydna a nebrať všetko tak vážne. 

2. marec 2015: Belasoružová nie je farba. Je to okamih. Zvláštny moment, keď je všetko tak, ako má byť, len o niečo krajšie.

Vava
(Všetky obrázky sú odtiaľto)

Snažíš sa odfotiť ohňostroj?

Rozhodla som sa napísať veľmi pozitívny článok?
Asi áno.
Bude veľmi pozitívny?
To zatiaľ neviem, ale ak budem pokračovať v písaní a vy v čítaní, možno to zistíme.

 Nejde len o to, že je koniec roka, začiatok nového, skončí zima, príde jar....Myslím, že najdôležitejšie na tomto dni je zhrnutie. Dramaticky sa obzriete dozadu za svojimi dňami alebo prerolujete všetky svoje fotky na instagrame a facebooku a potom to príde...predsavzatia, rozhodnutia s sľuby. Najviac začínajúcich športovcov a nadšencov zdravého života je rozhodne v januári. Je to celkom nudné. Spýtajte sa ľudí okolo seba na predsavzatia a uvidíte, čo vám povedia. Väčšina to odignoruje(hádajte, koľkokrát som to slovo prepisovala, kým som ho napísala správne) s pohľadom, že je to zbytočné a tí ostatní vás odbijú trápnym klišé typu: začnem cvičiť(a naozaj tomu veria), schudnem( pretože tie dve kilá ma oberajú o všetko šťastie), začnem sa učiť po japonsky(okej, toto nie je klišé) a tak podobne. Chápete dúfam, čo myslím.
Dobre, možno to vyzerá, že som odporca všetkých predsavzatí. Nie, naozaj nie som. Práve ja som ten človek, ktorý si dá stoveľa...ok, to nie je slovo stovku  sľubov a nápadov na zlepšenie a dodrží...jedno, najčastejšie žiadne. Možno je to tým, že si ich nezapíšem a na všetko, čo nezapíšem zabudnem.
Verili by ste, že som sa stále nedostala k tomu, čo som chcela povedať?
Po prvé: zabudla som písať (očividne...je pekné slovo...a očividne to vidíte)
Po druhé: musím sa odučiť to divné artikulovanie, čo sa na mňa nalepilo (ak ste aj vy človekom, ktorý rozhadzuje rukami pri každej vete ako chobotnica, tak...vuhú, nie som sama)
Po tretie: nejdem to zaobaľovať radšej a dostávam sa k pointe (prosím čítajte pointa, nie poenta)
Prestaňte(nie, nerozkazujem vám, hoci to tak vyzerá...predstavte si to povedané mierne miernym tichým aaaach milým dajme tomu hlasom) si dávať zbytočné predsavzatia( áno, rozprávam sa s tebou moje neschopnopíšuce ja), ktoré nedodržíte. A hlavne, ak si už nejaké dáte a ste ochotní ho dodržať, premyslite si ho. Naozaj si myslíte, že keď ste doteraz trávili večery so zmrzlinou, tak oddnes začnete s brušákmi a vydrží vám to? Nehovorím, že nie. Je dosť možné, že áno, ale ide o to, či vám to v niečom pomôže. Máte radi zmrzlinu. Nemáte radi brušáky. Takže logicky sa vzdáte toho, čo máte radi, aby ste mali o dva centimetre menej z pásu a každý deň budete mraučať, pretože vám bude chýbať vaša obľúbená oriešková zmrzlina?
Tento rok(bolo to včera, takže minulý rok, ale to znie akosi dávno) som si povedala, že si žiadne prízemné predsavzatia nedám. Nie, nezačnem cvičiť, nezačnem pravidelne behať a asi sa nikdy nenaučím namaľovať si linku. Aj keby som chcela. Pretože, povedzme si to otvorene, pre môj život to nie je veľmi podstatné. Predsavzatie na tento rok: posúvať svoje ciele o niečo vyššie, pretože nie, nie som nechopná, som super a super ľudia majú vysoké ciele(a vy ste tiež super, všetci sme super, tak sa tak správajme)... a tiež neskĺznuť do otrepaných klišé.
Dobre, končím, pretože neviem, kde som sa to dostala...
Ak chcete cvičiť, cvičte
Ak chcete jesť zdravšie, tak okej, ja by som chcela tiež
Ak sa začnete učiť po japonsky, tak držím palce
Ale hlavne robte to, čo chcete, čo vás urobí šťastnými, pretože inak to nemá zmysel(nie, nejdem rozjímať nad zmyslom života...idem). Dobrá kondička je super vec, aj pekné nohy, ale prosím nerobte to len, aby ste mohli bez výčitiek postovať na instagram fotky o zrkadlo s činkami.
Koniec:
Majte pekný rok(oou, som trápne klišovitá) a prosím robte to, čo chcete. Pretože ste super, naozaj ste( a to hovorím ja, ktorá vás ani nepozná, tak si predstavte, akí super musíte byť pre tých, ktorí vás poznajú) a super ľudia sa musia snažiť dosiahnuť super veci. Nie priemerne dobré a nudné, ale super!!
A okrem toho....(skoro) nikto sa o vás(ani o mňa) nezaujíma. Väčšine ľudí to je naozaj jedno, čo robíte. Majú svoje problémy, svoje predsavzatia, ktoré chcú naplniť a sami sa snažia byť šťastnými. Ste najdôležitejšou osobou, ale iba svojho života.

Vuhú...super, končím už naozaj
(A som super a vy tiež a to nám nikto nezoberie )
a najsuper je olly
(pridávam tu dobrú pesničku, aby vylepšila tento podivný mobológ?)

snažím sa fotiť

mám super spôsob chladenia vecí

Vava (divne sa hýbuca, píšuca a veľmi málo pozitívna)
Ak ste si dali nejaké cool super predsavzatie, rada sa nechám inšpirovať...

Problém "supermäkkosti".

Bola taká mala ihla. V skutočnosti nebola malá, bola len ihla a tak bola taká, aká bola. Malá. A bola sama. V celom hornom poschodí bytu bez čísla, lebo odpadlo a nikto sa nemal k tomu ho znova prilepiť na stenu. Vždy, keď tam niekto šil, musel sa spoliehať len na ňu a to nebolo nič moc. Bola to totižto nespoľahlivá ihla, čo rada chodila na výlety. Tak som sa raz nahnevala a povedala si, že ju nespustím z očí. Vytrvalo som na ňu žmúrila, až ma začali štípať. Šla som sa vyplakať na balkón, aby tá slaná voda vo mne zmrzla skôr, a keď som sa vrátila, bola preč.
,,Samozrejme..." unudene a skepticky som povzdychla a schovala látku. Dnes nepošijem. 
Šila som dlho. Nikoho už o tom nebavilo počúvať. V skutočnosti som za to nemohla ja, ale tá ihla. Nikomu som sa k tomu nepriznala. Mali by ma za blázna a ona to vedela, preto si toľko dovoľovala. 
Bol večer a ja som bola unavená. 
,,Samozrejme..." unudene a skepticky som povzdychla a schovala látku. Zostávalo mi pár stehov. Dva či tri, ale jednoducho som už nevládala. Položila som ihlu na nočný stolík a zhasla svetlo.
,,Prosím, nechoď preč, pekne ťa prosím. Už len dnes a dám ti pokoj, sľubujem!" zašepkala som jej a zaklipla oči. Aj taká ihla musí mať city...
Ráno som sa zobudila a automaticky siahla na stolík. Párkrát som naslepo zahmatala, ale už som to vedela. Bola opäť preč. Na výlete. Potvora jedna!
Malé čudo s chudými rukami a dlhými nohami som došila po týždni. Bola som spokojná. Niť mi skoro došla a z látky zostali len diery. Ihlu som zapichla do iheľničky a dlho na ňu pozrela. 
Nedbá na mňa, uteká, najradšej by sa už nikdy nevrátila. Lenže sa vrátila. Lebo sa bála, že by mi nejaká iná dopichala prsty.

Šťastný ďateľ.

Všade sa hovorí o tom istom. Ebola, lístky zadarmo a nový model latrín v predaji... Už ma to nebaví počúvať a tak stále spím a nič nerobím. Ale nie je to také ľahké, ako by sa mohlo zdať, pretože chcieť niečo robiť a nič nerobiť je silný rozkol osobnosti. Skončím  ako Othello, čo sa otrávil Hamletom po tom, ako ho zaškrtil Iago...
Takže pred tým, než tu niečo zomrie (aj keď ja tu už dlhšie cítim zhnité maliny), poviem len:

A už mám plán.
1. napíšem si životopis do Martinusu
2. strávim čas so starkou a ukradnem jej tajomstvá
3. vystraším Ježiška
4. naplním sľúbené
možno trochu neskôr...
5. veci nechám pred dverami, aby nebolo čo upratovať
Ale teraz idem do školy.
Čítajte Slovákov (blogových, knižných, tých z toaleťákov...), smejte sa so smejúcimi psami, nedovoľte vašim palcom behať vám po bruchu a bojte sa želatíny.
Plus reklama s krásnou Kayou, ktorá stojí pre mňa za dvadsaťjeden minút života.

He's up each morning bright and early

To wake up all the neighborhood

To bring to ev'ry boy and girlie

His happy serenade on wood

Spasiteľove radosti vs. plechové krabice.

Odkedy začala škola, žije pre: víkendy, stredy/štvrtky, robotov, vône príšer, chýbajúcich učiteľov a angličtiny, nemčiny...
+R.U.R. odkedy znova chodím na divadlo (to, že som tam bola až raz zo mňa robí plnohodnotného znovachodiča). Zvláštne. Paradoxy ako: To zvláštne klišéslovo "nadčasová" ten príbeh vystihuje bez toho, aby z neho bolo klišé. Roboti, ľudia, technika, človečina, zabili sa sami, zabili sa navzájom? Zotrú sa hranice medzi technikou a ľudskosťou. Čo by ste si vybrali vy? No, človek, dajme tomu, morálna voľba. Ale mali by roboti byť viac ľudskí? Boli zlí? Za to, že boli sami sebou? Strata individuality verzus smrtiaca stagnácia. ....
Okej, končím, len som nad tým tak rozmýšľala, bolela ma hlava a desila sa predstavy, akú nepochopiteľnú hru sa to zas snažíme zahrať. Navyše som si nikdy nerozumela s rozhodnutiami a tam je ich plno. Nerozhodujem sa? - nemožné. Rozhodla som sa nerozhodovať? - nonsens... Nemám k tomu postoj, nedá sa mi. A tak to ďalej neriešim a žijem pre víkendy, stredy/štvrtky, robotov, vône príšer, chýbajúcich učiteľov a angličtiny, nemčiny...

PS: občas rozmýšľam, prečo píšem na blog, keď už píšem, prečo píšem nezrozumiteľne? ale čo ja viem, asi som sa tak proste rozhodla.

A nakoniec sa smejte so mnou na "hipsterských" vtipoch.

okrem tohto, tento sa o hipstera ani neobtrel, ale hodil sa mi.

No a inak som rada takto článkovo zbytočná, ako sa máte vy?

Rumový koláčik

Charakter je zvláštna vlastnosť. Buď ju človek má alebo nie a práve teraz mám pocit, že svetu chýba. Postoje a názory ľudí sa akoby menili podľa počasia. Počasia, ktoré práve vládne na facebooku, tumblr, v nejakom seriáli a zrazu po chvíli v tomto záludnom, ovplyvňujúcom svete sa im nič nezdá také zlé. Zvrhlé správanie, trápne vtipy a komentáre, texty plné bulshitov nadávok,  to všetko je v pohode, ak to má dostatok likov. A potom sa ráno zobudia, vzorne sa usmejú na svojich rodičov, nalepia si jednu zo svojich masiek, do tašky pre prípad pribalia ďalšiu, a žijú deň za dňom bez toho, aby sa pozastavili a porozmýšľali. Ich názory, postoje, myšlienky sa strácajú. Akoby povedala moja sestra: Ušli ako rumové koláčiky na zraze anonymných alkoholikov.
Nejdem sa pýtať otázky o tom, kam tento svet speje, prečo sú ľudia takí akí sú, nebojte, z toho som už asi vyrástla. (A možno nie :D) Ale je jedna vec, ktorú nedokážem pochopiť.
Prečo? Prečo sa ľudia tak veľmi snažia byť iní, aby ich ľudia, ktorí tiež nie sú sami sebou mali radi a obdivovali?
Aj keď priznávam, že niekedy je to ťažké. Niekde sa zvrhne ku „krutým politickým debatám“ a vy vidíte, že nikto nie je na vašej strane a tak nemáte chuť postaviť sa na lavicu a povedať im, že nesúhlasíte. A keď to niekto urobí, stále je ťažké pridať sa na tú menšiu nenávidenú stranu.
A napriek tomu je charakter vlastnosť, ktorú si ľudia vážia najviac.
Denne stretávam veľa rumových koláčikov kráčajúcich v stádach s povýšeneckým pohľadom. Vytvárajú vlastné uzavreté skupinky, píšu trápne komentáre na facebooku o veciach, ktorým nerozumejú, fotia svoje rumom presiaknuté zadky a sami o sebe si myslia, že sú cool. Možno je to ich životná náplň a nerada by som im to brala. A potom sa niekde, medzi touto masou zjaví človek s pevnými názormi, postojmi a vlastnými, neprivlastnenými myšlienkami a urobí svet o niečo krajším a spravodlivejším. 
Byť charakterným človekom nie je ťažké, všetko, čo je potrebné urobiť je nenechať ostatných ukradnúť vám vaše názory a zastrašiť vás tým, že „nebudete cool“.  

Vavá

Stál štatút sám

v predstavách vždy vravel čau.
vyskakoval z dopravných prostriedkov
a opieral sa o steny. 
vlastne nemal rád, čo sa hýbe.
bol statik,
staticky tuctový,
štatistický špeciál.
mal rád istoty
/nevolil Fica.
úzke topánky
/široké zadky
lebo po nich sa dá pľacnúť 
a nesprávna obuv spôsobuje pľuzgiere.
v pohybe.

Začala škola a ja som začala upratovať. Na stole, v skrini, v poličkách... Tak som si čítala v zápisníku na básničky a rozhádzala si hlavu. Týmto prostým zápisom z tretieho júna. Občas mi je ľúto, že už takéto "básničky" nepíšem, ale akosi na to nemám hlavu (momentálne si ju rovno zoberte celú aj s tou bolesťou). Potešilo ma, že z takej zmätenice viem, o kom to je, prekvapilo ma, že je to tak nedávno, čo to bolo o ňom. Ale žiadna milostná melanchólia, vlastne som mu tam len po čase nadala a skončila. Využila pre pár slov vo viac riadkoch ako si zaslúžia a odhodila kdesi do temnej kutice.
A teraz o inom.

O morskom šaláte, lesných jahodách a pukancoch

Keď dopozeráte nejaký seriál, nastane taký pocit prázdnoty. Možno to znie až príliš dramaticky na to, ako nepodstatné to je, ale momentálne ma táto prázdna divácka diera zožiera. A preto, že som spasiteľ sveta a veľký filmový odborník odkedy som si založila účet na csfd, rozhodli sme sa s Vavou oboznámiť vás s našimi obľúbenými rozprávkami.

Moja absolútne najobľúbenejšia rozprávka, ktorú už asi nič neprekoná, vzhľadom na to, aké hlúposti teraz točia. Na pohľad neobyčajne milé, na posluch ešte lepšie.

O tom, ako sa dá vďaka zvedavosti objaviť druhá matka, získať čudných susedov, šedivo-smutný dom, pár rukavíc a kožnú chorobu. 

morský šalát hodnotí: 10/10

Istoty akože slnko zapadá a rôsol je hengavý.

,,A čo sa vlastne stane? Vyhrá jeden alebo druhý. Pre mňa je to podstatné, takisto i pre vás, lebo od toho závisí, či zarobíme desať alebo dvadsať melónov. Ale pre obyčajný ľud? Tým je to šuma fuk, ostanú s holou riťou rovnako pri jedno ako pri druhom. A ja sa preto pýtam, prečo by ich to kurva malo zaujímať, čo? Odpovedzte mi na túto otázku a sme v suchu, do dvoch mesiacov vyhráme voľby." - Adam Lambert

Čo to citujem? Prečo to citujem? Kandidáta. Na to, že je to slovenský film, ktoré z rôznych dôvodov neobľubujem, by som ho s čistým svedomím odporučila pozrieť. Fico mal v podstate dobrú kampaň, zahrať to na istoty. Včera, keď som kráčala mestom a tlačila vedľa seba bicykel, pretože som po troch rokoch skoro zabudla bicyklovať, uvedomila som si, koľko "istôt" všade je. Strategicky rozmiestnené ako nášľapné míny. Nič, ticho a potom bum, a niekto príde o nohu. Ako keď zatvorili Komunál. Tiež to bola istota istôt. Teraz je namiesto Komunálu Prima banka, ja sa už nemusím báť, že odtiaľ na mňa vybehne nejaký opilec a takisto ma odtiaľ nebude "vyrušovať" harmonika a kvázi námornícky spev. Nikdy som vnútri nebola, ale naštvalo ma, keď tú nevzhľadnú budovu zavreli a prerobili.
Iné istoty ostávajú a robia česť svojmu menu.
Číňak Maximo na rohu s nevkusnými vecami a modrou omietkou, nový svadobný salón Violetta nový už desať rokov minimálne, reštaurácia Mýto s tatarákmi a pomalým wifi a otáčacia sa taška Billy, aj keď občas mám pocit, že už ani ona sa netočí a nesvieti podľa otváracích hodín, ako by mala.
Sú to upokojujúce body, ktoré možno nemajú ako také nič do seba, ale ich existencia má. Ako zaspávanie pri kriku susedov - viete, že ich neskolil infarkt alebo taliansky mafián a hneď sú krajšie sny.
Takže si pozrite Kandidáta alebo aj nepozrite, ak nechcete premýšľať, smiať sa, počúvať príjemný hlas hlavnej postavy a pochybovať o cirkvi viac ako doteraz. A hlavne majte svoje istoty. Fica sme si síce nezvolili, napriek tomu je s nimi (a bez neho) život akýsi stabilnejšie príjemnejší.

PS: potrebujem jeansy, ktoré mi sadnú na chudé nohy a nebudú odstávať na relatívne chudom bruchu, keby niekto vedel, kde sa tento zázrak nachádza, má u mňa... niečo.

Noviny a Menorca a skinheadi.

Ľudia, trpiaci chorobnou túžbou kupovať si televíziu so stále väčšou uhlopriečkou, môžu byť nebezpeční! Možnosť odosobniť sa od diania v televízií vraj negatívne vplýva na psychiku každého priemerného človeka. Niektorí jedinci nadobúdajú kýžený pocit "vševedúcnosti", ktorý podľa doteraz získaných dôkazov v skutočnosti nemôže existovať. 
Začiatky tejto poruchy siahajú do dávnej minulosti, keď samozvaní čarodejníci videli osudy druhých v sklenených guliach. V tej dobe sa manipulátori na rozdiel od súčastnosti nachádzali pred sklom a nie za ním. 
Na úspešnom uchytení tejto ilúzie v dnešnej spoločnosti sa zaslúžil hlavne nedostatok skutočného nebezpečenstva, plochosť obrazovky a účinnosti vety: ,,Veď to je len vymyslené.". Môže mať tiež vedľajšie príznaky, ako nečakané nadobudnutie znalostí v oblasti politiky, školstva či športu, ktoré môžu okolie vytáčať do nepríčetnosti a tým pádom ho robiť nebezpečným. Za stáleho fungovania vety "veďjetolenvymyslené" už prišlo o život alebo aspoň k úrazu mnoho obyvateľov tejto planéty. 
V tomto čase však táto porucha ešte nie je potvrdená žiadnou nezávislou ani (napeniazoch) závislou vedeckou organizáciou, takže ju nikto nemôže vyvrátiť.

Och! Och za mojou novinárskou kariérou, ktorá zomrela niekde na polroku, och, za všetkých chudákov, ktorí musia počúvať svoju matku, ako sa vyzná v cyklistike a psychológií. Ale po tom, ako som sa posťažovala, sa idem aj radovať. Veď je leto, občas aj teplo, mrhám časom na ničnerobenie a z časti úspešne bojujem proti závislosti na káve.
Posledne som spomínala, že idem na dovolenku. A bola som. A šla by som zas...

preddovolenková Depresia.

chlpaté nohy,
veľa práce,
hnusné slová,
plechovky od piva,
piesok v zadku,
celulitída.
letné lásky a šitové romány
šitové lásky a letné romány.
ležanie
jedenie
chodenie
sprchovanie

prehĺtanie
schovávanie
a zas ďalšia medzera.

Poďme niekam

Už som dlho neurobila/nenapísala nejaký zoznam. Musela som to napraviť a keďže v posledných dňoch som sedela doma a učila sa dejepis, rozhodla som sa napísať si pár miest, kam by som išla. (Ak by som nemusela sedieť doma a učiť sa dejepis.) 
1.Benátky
Možno je to tými peknými obrázkami na tumblr, chlapi v pruhovaných tričkách na gondolách...A možno majú pravdu tí, čo hovoria, že to tam zapácha rybami, je tam vlhko a nič zaujímavé na tom meste nevidia. Ale kým tam nepôjdem a nevytvorím si názor sama, radšej ostávam pri svojej predstave o zvláštnom meste s krásnymi budovami a sympatickými rybármi. 

 2.Paríž
Historické budovy, dobré jedlo a koláče, kaviarne, uličky...Nie, verím tomu, že sa Paríž nepreceňuje a je presne taký úžasný, ako vyzerá v mojich myšlienkach.

3. Stockholm
Z neznámych príčin mi je toto mesto sympatické.  

4.Santorini
Grécko, biele domčeky s modrými strechami, v hlave pesničky z Mamma mia, ranné prechádzky po kamenných chodníkoch v úzkych uličkách, mokré vlasy, na nohách sandálky a biele plachetnice.... 

5. Londýn
Neviem, prečo som si myslela, že to mesto nie je ničím zaujímavé, ale som rada, že sa môj názor zmenil a dúfam, že to naozaj nie je len kôpka červených autobusov pri Big Bene a otravných turistov fotiacich sa pri telefónnych búdkach. (Nie žeby ja som si takú fotku nespravila, ak by som mohla :D ) 

6.Amsterdam
Milujem staré bicykle, bicykle s košíkmi(vlastne všetky bicykle) a mesto, kde si ich môžete požičať a len tak sa na nich povoziť medzi peknými budovami nemôže nebyť úžasné.

7. Rím
Kto by nechcel ísť do Ríma?  

8.Viedeň
Krásne mesto. A ešte k tomu sa tam hovorí po nemecky!

 9.Praha

Lístok do Prahy z môjho mesta stojí 9 eur a ešte nikdy som tam nebola! Rada by som sa prechádzala po pražských uličkách so zmrzlinou v ruke, sadla si na lavičku a pozerala okolo seba. 

10.Drážďany

Nemôžem vynechať ani Nemecko a počula som o Drážďanoch tak veľa krát, že tam proste musím ísť a pozrieť sa, či je aj naozaj také pekné.

 

A potom je tu ešte Belgicko, Kodaň, Holandsko, Canada, Vancouver, Indický oceán, Island, Škótsko,  Berlín, Taliansko a veľa iných miest.
Keď si tak po sebe čítam tie miesta, asi to nie je nič originálne. Žiadne záhadné kúty sveta, v ktorých bol len málokto.  Nevadí. Aj tak by som tam rada prežila aspoň chvíľu, pretože byť cudzincom je občas fajn.
Ale nechcela by som ich navštíviť len narýchlo, so školou, pozrieť si pamiatky, spraviť stovky fotiek, vycapiť ich na facebook a odísť. Na každom mieste by som prežila aspoň pár dní, pochopila, aké to mesto je, akí sú ľudia v ňom, zistiť, či sa mi tam páči a či sa ja páčim im. 


Vava

Čokoládové bochne.

Dnes a zajtra je zo mňa veľká pani kuchárka, že ak to nevyjde s vysokou, otvorím si asi pekáreň. Bez zliav pre známych, s vysokými cenami a malou výkonnosťou. A objednávky budeme prijímať len telepaticky alebo cez papagája.
Lebo inak by som sa z toho pečenia už scvokla. To som dnes robila tú ľahšiu časť a teda cookies. A pretože to všetci poznáte, ale aj tak je to ľahké, rýchle a dobré (a fotila som to lebo potrebujem dokumentáciu), tadá, zapečte si so mnou.

Piatok trinásteho.

ľudia
s ťažkým krokom
a ľahkou hlavou
vedia
používať šitový slovník
nesúvislé vety s naučeným prízvukom
aby zapadli.
najlepší otvorení
na pitevnom stole.
nespoľahliví, neumeleckí, nechápaví
idú za cieľom, lebo
je to dobrá výhovorka.
poznajú rozdiely ako
zošúchaný lak
odrastené vlasy
zhnitá čerešňa
nechápu fakty ako
otrávené jablko
vzhľad ≠ názor
kreatívny neporiadok
pokladajú ich
(na poličku dozadu)
za zlé výhovorky.

"kedy budú ľudia ľuďmi?"
bezbožná kliadba.
nechlpaté opice
človečinu opičia odkiaľ môžu
banánová doba im udrela na hlavy
radšej im tam hodiť banánom
radšej sa zadusiť banánom
ako sa človečiť po nich
na opice.
ľudia.
nemám rada ľudí.

Fakt nemám. Ale na veselšiu tému.
Je pekne, krásne, tak som sa s vami rozhodla podeliť o moje letné pesníčky.
bb brunes - coups et blessures
the drums - let´s go surfing
(ak si pozriete klip, máte približnú predstavu o tom, ako vyzerám, keď bežím)
the drums - saddest summer

I dont know where i left my mind

„Slečna, neprší na vás?“ usmieval sa na mňa chlap z bielej dodávky DPD, keď som si hrdo  zmrznuto vykračovala v najväčšom daždi za posledné dni v kvietkovaných šatách a bez dáždnika z maturít domov.

„Nie,“  odpovedala som a z vlasov mi kvapkalo rovno na tvár a namaľované mihalnice. A hoci na mňa nepršalo(vôbec vôbec), aj tak som ku nemu nasadla do auta a pár minút sa s ním rozprávala o ničom. 
A možno preto, že som nezodpovedná, nenosím tielka, pančuchy ani pršiplášť, som teraz chorá.

Včera nastal veľmi významný moment v mojom živote, keď som si uvedomila, že viem vymenovať len 3 členov skupiny ABBA( ach Benny, Benny), jedného herca, ktorého priezvisko sa začína na R(za toto sa hanbím najviac) ,dvoch významných španielov a 4 slovenských tenistov. Kompenzuje sa to aspoň tým, že zvládam za 15 sekúnd povedať 10 pojmov z futbalu(11 ak by sa rátali podkolienky) a nakresliť kolovrátok.
Ale napriek mojim nezdolateľným znalostiam sme prehrali.

Mám chuť si niečo prečítať. A tiež ostať zajtra doma, pozerať filmy, piť čaj, jesť malinový koláč...nie, musím ísť do školy a zapísať sa na vhodný obor, lebo naše Gymo musí byť extra a vyučovať inak. A tiež nemôžeme chodiť na exkurzie trinásteho piatok, len tak by the way.

Myslím, že každé dievča sa musí poprechádzať po zamilovanom chodníčku, na ktorého konci zistí, že ani zaľúbená nie je, len sa jej páčilo, ako v danej chvíli chlap vyzeral a pôsobil a tiež zistiť, že v ostatné dni taký vôbec nie je.

Už len desať dní a mojich sladkých šestnásť si odpláva niekde do hlbín minulosti. (Chcela som dať veľavýznamné tri bodky, ale jedna je úprimnejšia)

Vava

Tehly.

Druhý silno šťastný článok, lebo veci sa mi daria, ale v medziach, tak sa z toho môžem tešiť. Konečne som si aj na môj počítač dala blackberrylink a dostala tu všetky tie trápne fotky, ktoré sa mi tam od Londýna hromadili. Sú šumené (lebo foťák okupoval tatúch) a zrejme nezachytávajú to, čo sa v Londýne s takou obľubou zachytáva, ale prežijem to.

Všetko vyzerá strašne pochmúrne.

Taká strašne som teraz šťastná! Štípe ma jazyk a mám chuť jesť aj niečo iné ako zvyšky bonboniér a akési polozmrznuté koláčiky. Asi si dám zmrzku...
Všetko to narodeninové, meninové mám za sebou. Úspešne a bez osláv. Akosi ich nemusím, nech ich robia ostatní májoví a je ich prekliato dosť (a.k.a. požehnane veľa). Ale na Vavine narodeniny plánujeme piknik. S ružovými koláčkmi, ružovým šampanským, ružovými tanierikmi a koláčikmi... Proste všetko bude na chvíľku ružové a pastelové a fujky, aj moja duša možno. Možno.
Ale nikto nedostane také skvelé darčeky ako ja (ani ty, Vava). Milujem blahoželania typu: Ty ma vieš najviac na svete naštvať a lízatká, ktoré sa nedajú otvoriť. Stagnujú si v obale, lebo stagnovať je krásne slovo, ale nepríjemná činnosť. Si myslím.

Mám ťa rada, nie veľmi, ale trochu

Pre túto krásnu kytičku som o pol dvanástej, hladná a dehydrovaná, stála v nekonečnej rade v kvetinárstve pri námestí spolu so skupinou mužov tridsiatnikov, hromadne kupujúcich tie isté červené ruže, platiacich kreditkami(vzhľadom na to kvetinárstvo sa čudujem, že to bolo možné) a rozprávajúcich o včerajšom zahanbujúcom hokeji. A jednou vetou aj o tom,pre koho tú ružu zabalenú v podivnej bielej látke majú. Vyberanie kvetov nie je mužská práca. Zoberú ho bez toho, aby rozmýšľali alebo sa naň aspoň pozreli. V bielom vedierku bolo štrnásť tmavo červených ruží a piati chlapi zobrali tie so zvädnutými lupienkami, kým rozoberali...nie som si presne istá, čo.

Na poličke sa mi hromadia knihy...a páči sa mi to. Čítam Petra a Luciu, tajne dúfam, že ma nikto v žiadnej súvislosti nebude prirovnávať k jemnému dotyku krídel holuba alebo lanke a podobne. V slepých uličkách si čítam Peteraja a
        
         Vždy si iná  Vždy si iná
     Občas je mi z teba zima
  Občas sa ti podobám

Dozvedám sa veci, ktoré som asi vedela: "Pančucháče sú v ľahu ťažšie ako postojačky."

A ja mám kvety rada. Najmä malé tulipány, orgovány, margarétky, biele púpavy a ružové muškáty, ktoré máme v kuchyni..

Od včera mi v hlave hrá jedna pesnička, ku ktorej sa nepriznám. Bola som na divadle O Ruženke. V hlavnej role aktívna princezná, ktorá si pre ružu od princa hrdo prišla cez celé javisko sama, lebo on zabudol. Babička, ktorá sa odmietla hrbiť, lebo je to trápne, štvorročná herečka hľadajúca polovicu hry svoju mamu s foťákom a katastrofálny záverečný tanec...ale aj tak boli úžasní!! A zjavne mali aj šikovného režiséra (:D).
+Najkrajšia veta: "Ruženka, zoberieš si ma za ruku?"

Aký ste mali víkend? Máte radi Peteraja? A do tretice: Ktoré kvety sa vám najviac páčia?
Idem sa vrhnúť na ďalší diel Gilmoriek, pretože sa mám učiť...logické...

Vava