Kníhkupectvo

„Hľadám Súmrak,“
„Musíte si počkať, ešte je len poobedie,“
„A Zlodejku kníh tu nemáte?“
„Pár ich tu bolo, ale už odišli,“
„Nemám čas...“
„na umieranie?“
„Na hry...“
„O tróny?“
„Ach, Sú na vine hviezdy?“
„Čo myslíte vy, Kam zmizla Aljaska?“
„Hm,“
„....Čítaš denníky?“
„Cudzie?“
„Džínsové?“
„Polnočné,“
„Sú tu zakázané Prudké pohyby,“
„A dotyky?“
„Nie na ústa,“
„Zvláštne Mužské interiéry to tu máte,“
„Úplne najviac,“
„Nevolám sa Sára....a ty nie si Básnik.“
„Nehovorím, že sme Kráska a netvor, ale vyzerala by si dobre Na opätkoch,“
„Nemám Kožené srdce,“
„Ja nemám Pancierové srdce a nesťažujem sa,“

„Si jeho Syn?“
„Nie. Je skôr môj Hostiteľ.“ 
„Tak predsa sme sa vrátili k Súmraku.“



Vava 

I dont know where i left my mind

„Slečna, neprší na vás?“ usmieval sa na mňa chlap z bielej dodávky DPD, keď som si hrdo  zmrznuto vykračovala v najväčšom daždi za posledné dni v kvietkovaných šatách a bez dáždnika z maturít domov.

„Nie,“  odpovedala som a z vlasov mi kvapkalo rovno na tvár a namaľované mihalnice. A hoci na mňa nepršalo(vôbec vôbec), aj tak som ku nemu nasadla do auta a pár minút sa s ním rozprávala o ničom. 
A možno preto, že som nezodpovedná, nenosím tielka, pančuchy ani pršiplášť, som teraz chorá.

Včera nastal veľmi významný moment v mojom živote, keď som si uvedomila, že viem vymenovať len 3 členov skupiny ABBA( ach Benny, Benny), jedného herca, ktorého priezvisko sa začína na R(za toto sa hanbím najviac) ,dvoch významných španielov a 4 slovenských tenistov. Kompenzuje sa to aspoň tým, že zvládam za 15 sekúnd povedať 10 pojmov z futbalu(11 ak by sa rátali podkolienky) a nakresliť kolovrátok.
Ale napriek mojim nezdolateľným znalostiam sme prehrali.

Mám chuť si niečo prečítať. A tiež ostať zajtra doma, pozerať filmy, piť čaj, jesť malinový koláč...nie, musím ísť do školy a zapísať sa na vhodný obor, lebo naše Gymo musí byť extra a vyučovať inak. A tiež nemôžeme chodiť na exkurzie trinásteho piatok, len tak by the way.

Myslím, že každé dievča sa musí poprechádzať po zamilovanom chodníčku, na ktorého konci zistí, že ani zaľúbená nie je, len sa jej páčilo, ako v danej chvíli chlap vyzeral a pôsobil a tiež zistiť, že v ostatné dni taký vôbec nie je.

Už len desať dní a mojich sladkých šestnásť si odpláva niekde do hlbín minulosti. (Chcela som dať veľavýznamné tri bodky, ale jedna je úprimnejšia)

Vava

Mám ťa rada, nie veľmi, ale trochu

Pre túto krásnu kytičku som o pol dvanástej, hladná a dehydrovaná, stála v nekonečnej rade v kvetinárstve pri námestí spolu so skupinou mužov tridsiatnikov, hromadne kupujúcich tie isté červené ruže, platiacich kreditkami(vzhľadom na to kvetinárstvo sa čudujem, že to bolo možné) a rozprávajúcich o včerajšom zahanbujúcom hokeji. A jednou vetou aj o tom,pre koho tú ružu zabalenú v podivnej bielej látke majú. Vyberanie kvetov nie je mužská práca. Zoberú ho bez toho, aby rozmýšľali alebo sa naň aspoň pozreli. V bielom vedierku bolo štrnásť tmavo červených ruží a piati chlapi zobrali tie so zvädnutými lupienkami, kým rozoberali...nie som si presne istá, čo.

Na poličke sa mi hromadia knihy...a páči sa mi to. Čítam Petra a Luciu, tajne dúfam, že ma nikto v žiadnej súvislosti nebude prirovnávať k jemnému dotyku krídel holuba alebo lanke a podobne. V slepých uličkách si čítam Peteraja a
        
         Vždy si iná  Vždy si iná
     Občas je mi z teba zima
  Občas sa ti podobám

Dozvedám sa veci, ktoré som asi vedela: "Pančucháče sú v ľahu ťažšie ako postojačky."

A ja mám kvety rada. Najmä malé tulipány, orgovány, margarétky, biele púpavy a ružové muškáty, ktoré máme v kuchyni..

Od včera mi v hlave hrá jedna pesnička, ku ktorej sa nepriznám. Bola som na divadle O Ruženke. V hlavnej role aktívna princezná, ktorá si pre ružu od princa hrdo prišla cez celé javisko sama, lebo on zabudol. Babička, ktorá sa odmietla hrbiť, lebo je to trápne, štvorročná herečka hľadajúca polovicu hry svoju mamu s foťákom a katastrofálny záverečný tanec...ale aj tak boli úžasní!! A zjavne mali aj šikovného režiséra (:D).
+Najkrajšia veta: "Ruženka, zoberieš si ma za ruku?"

Aký ste mali víkend? Máte radi Peteraja? A do tretice: Ktoré kvety sa vám najviac páčia?
Idem sa vrhnúť na ďalší diel Gilmoriek, pretože sa mám učiť...logické...

Vava

Girl, dont be so sad

Medzi panelákmi, na sídlisku, obklopený betónom, sa veci zdajú skeptickejšie. Na chodníkoch sa vytvárajú šedé kaluže a ľudia na balkónoch vyfukujú dym z cigarety do povešaného oblečenia.

Sme panelákové deti, tenisky pokladáme na studené schody a starý hnedý výťah je našim nepriateľom. Betón vytvoril okolo našich životov šedú klietku...

Slnko vychádza každé ráno a zapadá každý večer. Nie je to komplikované a predsa zo života robíme priveľkú drámu.

Ak by som mala vybrať obrázok, ktorý dokonalo opisuje našu triedu, bol by to tento. 

(Ale mám sa dobre, aj keď to tak niekedy nevyzerá.)
Páči sa mi, ako sa niektorí ľudia hrajú so slovami. Pár veršov, ktoré sa mi za posledné dni najviac páčili:

Vlado Janček:

Ľudstvo
---------
Vpred! Ku hviezdam chceme rásť!
Vesmír bude NASA vlasť.

Bank’s not dead
----------------
V banke je klietka hanby,
v klietke je klientka banky.

Tak už sa to chodí
--------------------
Celou cestou do lesa
strašne išlo dobre sa.
Celou cestou z lesa
strašne išlo zle sa.

Keď je jedným dobre,
iní majú smolu:
horár ide hore,
dolár ide dolu.

Toto som našla na jednom ÚŽASNOm blogu a akosi mi to nejde von z hlavy. Lifetime:
rada sa prechádzam,
v archíve vlastnej mysle.
v polnočnom tichu,

predčítam si z 

obrazov a spisov

vlastnej pošetilosti.

Ak poznáte nejakého dobrého básnika, knihu alebo blog...napíšte.
5seconds of Summer
Vava

47.

Písané o 23:06 v spoločnosti chleba s nutelou a pohára polotučného mlieka. Už 47. príspevok a viem, že som mohla počkať na 50. nech je to také okrúhle, ale načo? 47 je fajn číslo (rozmýšľam, akým číslom sa dá deliť.) A hlavne-vymýšľanie názvu mi vždy zaberie veľa času, hlavne ak je príspevok taký...takýto.
                                          ....................................
Občas, tým myslím práve teraz a minule, keď sa pozriem na svoj tumblr, nechápem, prečo je taký, aký je. Mám tam príliš veľa kvetov, vlasov a rúk. Aj keď to asi neznamená nič priebojné, prikladám svojmu tumblr blogu príliš veľký význam, a tak mám pocit, že som akási iná. A neviem zistiť, či sa mi tá zmena páči alebo nie a je stresujúce sa nad tým zamýšľať.
                                           ....................................
Na svete je príliš veľa dobrej hudby, ktorú som ešte nepočula, kníh, ktoré som nečítala a kvalitných filmov, ktoré som nevidela. A cítim, akoby všetko, čo som doteraz počula, čítala a videla, ešte stále nie je to pravé a musí byť aj niečo lepšie. Možno som len príliš náročná alebo je to naozaj tak.
                                            ....................................       
Vymazala som si všetky staré smsky a nezažívala som pri tom žiadne nostalgické, ani iné úžasne dramatické pocity.
                                            ....................................     
Zistila som , že nedokážem opísať vôňu môjho obľúbeného mydla tak, aby ste pochopili, aké skutočne je. Nechcem ho prifarbovať/skrášľovať slovami: úžasné, najlepšie, krásne a nezvyčajné. Pretože tie slová človeku nepovedia nič o tom, aké je. Hovoria len o tom, aký postoj máte k danej veci.
Vôňa je fascinujúca, aj keď film Voňavkár ma dosť desí.
                                            ....................................
Rozmýšľala som, aké by to bolo mať v dome soľnú jaskyňu a prišla nato, že by to bolo také super bomba úžasne úžasné, že už pri tej predstave som nadšená!!!
                                            ....................................
Pozerala som Nové bývanie na Jojke. Získala apatiu na slovo "megalomanský". Domčeky na lodiach mi prídu divné do takej miery, že sa ani neviem rozhodnúť, čo si o nich mám myslieť.
A snívam o krásnom byte pri centre mesta. Nebol by to ten nový trojizbový byt, kde sa nemôžte ani pohnúť a steny sú z papiera, takže presne všetci vedia, čo sa u vás deje. Bol by to starší byt s veľkými izbami a vyššími stropmi. S veľa oknami a hrubými parapetnými doskami, na ktorých by som pila čaj a pozorovala svet vonku. Vždy keď idem okolo takých bytov, o milimeter viac sa usmejem.
                                            ....................................
Idem spať, mám studené prsty na nohách a ráno je pondelok.
(Asi chytám nejaký zlozvyk v oznamovaní, aký bude zajtra deň. C'est la vie.)

Vava

Nikoho zaujíma, čo sa tu nedeje.

Ach. Mám sa tak na ach, pretože ach je presne primerane neurčité mne. Ale napriek ach nálade idem čosi, pretože mi presne včera večer (presný časový údaj ako šľak..) odľahlo. Viem, kto zabil Mirandu. Umrnčaní chlapi sú naozaj tak na sekeru. (hádam neviete o čo ide, ak viete, tak... smolka)

Mohol si sa ma aspoň spýtať,
aby som ti to zakázala,
a potom si robiť, čo chceš.
Pre moje zadosťučinenie
a tvoj zlý pocit.

Three Days Grace - Someone who cares

O päť eur, že sa ten týpek vráti.

Život je divný. Fotím sama seba, až príliš, ešte viac rozprávam a spievam po nociach na uliciach. Ale opilci ma pochválili... A už nikdy, ale fakt nikdy nechcem tancovať. Fakt. Nikdy. 

,,To je ako tumblr.“

,,Hej, tiež to tak sledujem.“

,,Predstav si, že si svoj tumblr.“

,,Čo?“

,,Ty už nie si ty, ty si alohafromparadisse a ja queenlblog.“

,,Ty si blog... Ty si skôr mimo.“

,,Odviaž sa, si Aloha!“

Je naozaj fajn, keď spadáte do typu ľudí „to by som do teba teda nepovedal/a“. Teda, aspoň mne to celkom vyhovuje, keďže to znie skoro ako: „si oveľa lepší, ako som si myslel a ako vyzeráš“ a ak nie, tak ja to tak beriem, preto mi to pokojne opakujte až do zbláznenia.

,,Tento efekt je úplne super!''

,,Hej, skoro ako z Tommorowlandu.“

,,Toto je taký náš malý Tommorowland.“

,,Jeho bratranec. Z tretieho kolena.“

,,Presne!“

,,A teraz to tu už zas vyzerá ako na zábave Senzi Senzus...“

A tiež je to dobré z toho dôvodu, že ľahšie dokážete spraviť veci, „ktoré by do vás nikto nepovedal“. Možno je to len mnou, zasa, ale tieto veci ma väčšinou bavia, trochu dosť bavia. 

Dostala som príkaz od najvyššieho vyfotiť sa v maske, v ktorej som šla na „pravú americkú párty“, bože, už ma z toho používania úvodzoviek prsty bolia, ale sú potrebné, verte mi, lenže... Ako som najskôr jasala, ako skvelo to mám premyslené, ako skvelo to bude vyzerať, ako mi všetko vychádza a ako mám dostatok času... Už len toľko šťastia samo o sebe značilo, že to nebude tak, ako si predstavujem. Ani nebolo, neprekvapujúco. Ale všetko, nechcem povedať zlé, je na niečo dobré. Myslím, že vlasy by sa mi z toľkého skackania rozpadli na cucky a to nehovorím o tom, ako trápne by som vyzerala, čítaj: úplne nádherne a presne ako red queen, za ktorú som šla.

Keď hľadám nite.

Nosiť čisto čierne legíny je vraj divné. Divné. Že je to divné. A možno aj je. 

Či som mala v tom momente predstretia tejto múdrosatváriacej vety na sebe čisto čierne legíny? Nepodstatné. Pravdivý výklad minulosti nikdy nikoho nezaujímal.

Neznášam, keď stratím kábel, od foťáka, od mobilu, v reči, od zmyslu, a keď už som pri tom neznášaní, napadlo ma niečo, čo s istotou už nikdy nedokončím. Rovnako, ako oko s nosom a ružovou šmuhou, predstierajúcou, že je sopeľ.

Neznášam, že sa mi vyhrňuje tričko, keď kráčam.

Akoby mi chcelo niečo naznačiť...

Neznášam nepochopiteľné metafory, teda všetky,

a vraj som v nich taká dobrá...

A milujem bodky, ale to možno hodím do ďalšej zlátaniny slov, ktoré budú, rovnako ako tá ružová šmuha, predstierať, že sú niečo, čím nie sú. Pri čom ma opäť niečo napadá. Pre vaše šťastie presne neviem, čo to je, a nechce sa mi nad tým rozmýšľať. Som príliš zaneprázdnená hraním sa na to, že je už dnes piatok. Bodaj by. 

Mám zo seba pocit, že som príliš... niečo, viete, ako to myslím. Však? Tak preto tri a pol boda, ktoré hádam to niečo vylepšia.

i. ja fakt na nič neviem prísť.

ii. tu by už bolo trápne napísať to isté.

iii. a tu dupľom.

iii a pol. a vlastne, viem! super je, že si mysl...

V podstate jediná vec, o ktorej som chcela povedať svetu oklieštenému na tých pár jedincov tu, ku ktorým z času na čas začínam niečo pociťovať, je, že milujem piškóty. Fakt. Neklamem. Akoby som aj mohla... 

A len tak pre záživnosť (mala by som prestať začínať každú druhú vetu „a“, ale keď ja ho tak milujem...) , kto vie, čo je toto?

Bajočko, myslím, že každý príspevok na tomto blogu bude bulšitovo-nepochopiteľný výlev.

Hľadaj, Dunčo, hľadaj a iné neoriginálne mená.

Poznám pár zástancov teórie, že na každom dni by si jedinec, ako bytosť, ktorá má v láske svoje duševné zdravie, mal nájsť aspoň sedem pozitívnych vecí. Nemám rada číslo sedem. Toľko vecí je sedem alebo päťdesiat alebo tri alebo nula. Desivé pravidlá dokonca aj v číslovaní... Ale zachádzam.

(neviete, ako sa vo worde nastavuje, nech už od začiatku vie, že som single a chcem aj single riadkovanie?)

Lenže sedem je vysoké, okukané a mnou nenávidené číslo. A tiež je jeseň a tá známa jesenná depresia. Je fajn, že o nej hoviria v každých správach, veď, chúďatá mokré dvanástky by nevedeli, čo sa im to deje po opustení ich životnej lásky „Rómea“ z ihriska (internetového) a bla, bla, bla. V najbližšej dobe budem zrejme k týmto zaláskovaným veciam jemný skeptik, pretože po prvé, som to ja a mne sa chce a po druhé, ... po druhé sa vylučuje zo zjavných racionálnych dôvodov. Alebo aspoň odkladá do množiny iracionálnych čísel, kým som pri zmysloch.

,,Neznášam tie zaľúbené páriky...“

,,Ako keby si ty nebola zaľúbená.“

,,Aká Johana?“

A pre to všetko a pre to, že včera bol bôlno-pekný deň, tu je mojich tri a pol dôvodov, prečo je život celkom fajn vecička.

i.: jeseň nie je vždy taká nanič, ako sa snažila na začiatku tváriť.

ii.: mám nohu 37.

iii.: žiadne povinnosti a v stredu pohodlné sedačky.

iii a pol.: v chladničke máme.... 

Teraz sa ale už musím vrátiť k predstavovaniu si aspoň desať abnormálností ešte pred raňajkami. 

s: milujem tie podkolienky, nosná čapatosť kontrastná s reálnou dokonalosťou a susedia, ktorí vyhoreli v krivkách, lebo ma nenechali na pokoji.