sobota, 30. novembra 2013

Mala som byť Katka.

Tak na začiatok, ospravedlňujem sa všetkým ľuďom menom Katarína, nič osobného proti vám nemám, len sa mi nepáči vaše meno. Sorrky.
Neviem, či to už robil každý (koniec vety), ale minimálne medzi mnou a rodičmi prebehol rozhovor o tom, ako/prečo, mi vybrali moje meno. Vždy mi prišla jemne divná predstava, že som tak zhruba pred dvomi desaťročiami neexistovala. Sedela som si na obláčiku, hompáľala nožičkami, vyhrávala olympiády alebo bola dúhová hmlovina plná sračiek... Milé a milšie bez najmilšieho.
Kedysi som neriešila, kto som. Nemala som reálnych "nepriateľov" a len diktátorsky nútila bárbiny ohadzovať sa jablkovým pyré a hrala sa dosť zvrhlé hry (fakt, keby to niekto točil, vznikne po zostrihu seriózne barbie porno). Potom mi vadilo, kto som, a teraz...

Som kto som vďaka veciam, ktoré som urobil a aj keď nie som na všetky hrdý, nehanbím sa ani za jednu.
(naser si krava, ty vieš)
Dobre, toto znie trápne, ale súhlasím s tým a, presne, nehanbím sa za to.
...
A tak som mala byť Milan alebo Katarína, ale nie som ani jedno a som rada, pretože ani jeden z nich nemá takú sexy pesníčku o sebe ako ja.
say welcome to Vavina ruka, isto vás odwelcomuje naspäť.

Čakal niekto nejaký zmysluplný a dojímavý príbeh z môjho detstva? Nemyslím, ale keby niečo, rada si prečítam vašu polemiku o, povedzme že, hocičom.

streda, 27. novembra 2013

Priatelia sú ako čokoláda..


Keď sa občas pozriem na svojich priateľov, uvedomím si, že neviem vymenovať ani dva dôvody, pre ktoré sa spolu bavíme. Na veci máme rozdielne názory a vytáčame sa svojim správaním. Viem, že ak by som ich práve teraz spoznala, zmýšľala by som o nich ako o nesympatických ľuďoch, ktorým by som sa mala vyhýbať. Keby som sa s nimi stretla práve teraz, neboli by sme priatelia. Ale ja naozaj nechápem, prečo to tak je. Možno preto, že ľudia sa pred ostatnými nesprávajú prirodzene. Snažia sa byť milý, vtipný, zaujímavý, príťažlivý, očarujúci a pritom to svoje čaro strácajú. Nerobia to naschvál, teda aspoň ja nie. Ale vidím sama na sebe, že pri rozhovore so spolužiačkami som iná ako pri kamoškách. Nesmejem sa tak, chcem pôsobiť vážnejšie a inteligentnejšie. A pritom mám pocit, že čím viac sa snažím, tým komickejšie a hlúpejšie vyzerám.
Ale ,čo ak je to tak lepšie? Áno, ľudia vám povedia, aby ste boli samým sebou, ale načo je dobré ukazovať svoje pravé ja ľuďom, ktorí si takú poctu ani nezaslúžia a sami sú pretvárka? Ja som rada samou sebou, ale len pri ľuďoch, pri ktorých mám istotu, že hoci ma nepochopia, nebudú ma súdiť.
Keď sme boli menší,myslela som, že ma moji priatelia úplne chápu. Že sú rovnakí ako ja a prežívajú to isté. Mali sme rovnaké záujmy a obľúbené seriály, filmy, pesničky... Ale ako sa píše na múdrych obrázkov visiacich na tumblri PEOPLE CHANGE. Ja som sa tiež zmenila a moji priatelia tiež. Ale naše zmeny sme navzájom ovplyvňovali a aj keď sme každí kráčali iným smerom, ostali sme spolu. A to je na priateľstve to najlepšie.

Veľmi krátko-krátky príspevok a keďže vo foťáku mám momentálne len fotky svojho psa a nechcem to tu nechať len také...holé, pridávam vám pár mojich pesničiek, ktoré by som nenazvala obľúbenými, ale rozhodne ich mám aspoň trochu rada.
Ak máte tip na nejakú dobrú hudobnú skupinu, seriál alebo film, tak napíšte, pretože sa vážne nudím a nechce sa mi učiť fyzikuuu.

http://www.youtube.com/watch?v=qY--Yu4kzz0
http://www.youtube.com/watch?v=wUuhnehs474

http://www.youtube.com/watch?v=xADSSBs34is
http://www.youtube.com/watch?v=CiYfzcEwQ9o


nedeľa, 17. novembra 2013

Svätokrádež.

Neviem presne popísať, čo mám za náladu, ale zložito by sa dala nazvať Tá, ktorá má chuť opísať skvelý deň, pretože nad tým rozmýšľa a vie, že to zabudne. A nechce.
Zobudiť sa o pol siedmej na tóny niečoho spavého a melodramatického. Alebo to príde až neskôr. Nie, nie, ráno by nebolo ránom bez typicky negativistického začiatku All Signs Point To Lauderdale od A Day To Remember:

I hate this town
it’s so washed up
and all my friends don’t give a fuck.
Don’t tell me that it’s just bad luck,
when will I find where I fit in.

piatok, 15. novembra 2013

Maličkosti

Rozprávala som sa s Rebekou o spolužiakoch a mažoretkách už asi desať minút. Leika pri nás netrpezlivo skackala a dívala sa na mňa.
„Chceš niečo?“ spýtala som sa s úsmevom.
„Vieeš, čoo??“  prvácky zaťahovala a vycierala na mňa zúbky, ktoré jej ešte nedorástli, „my už v škole píšeme perom!!“ nadšene zašepkala a dívala sa na mňa pohľadom- áno, počula si správne! Perom! Pozrela som sa na ňu a chvíľu nevedela, ako zareagovať. To  kvôli tomuto ma desať minút hypnotizovala pohľadom? Vážne? Hrdo sa na mňa pozerala a čakala na odpoveď.
„Čože?? To ste takí šikovní?“ vypleštila som na ňu oči a ona namyslene prikývla.


 Maličkosti sú zvláštne. Ako malé cukríky, na ktoré po čase zabudnete, no kým ich máte v ústach, sú niečo dôležité. Niečo, čo robí váš svet krajším. Milujem zapnúť rádio práve, keď hrajú Maroon 5. Ísť do BILLY v deň, keď je akcia na nestea čaj. Dostať zľavu v HM.  Kúpiť si nový lak na nechty. Nájsť sveter, na ktorý som zabudla. Prísť domov a zistiť, že mi sestra uvarila cestoviny so syrovou omáčkou. Obliecť si rifle a nájsť v nich peniaze. Učesať si pekný drdol. Dostať pochvalu od človeka, o ktorom som si myslela, že ma nemá rád.  Usmiať sa na niekoho, s kým sa nepoznám, ale pravidelne ho stretávam cestou z angličtiny.

Myslím, že človek, ktorý nevie oceniť to, že mu niekto podrží dvere, stihne autobus alebo  nájde dva centy, nemôže oceniť ani veľké veci. Čoraz častejšie mávam pocit, že dobrá nálada sa ma drží, len vďaka bezvýznamnostiam. Ale držím sa pravidla, že ani maličkosťami by sa nemalo plytvať. Ja si ich držím niekde vnútri môjho tela, kde sa premieňajú na strieborný prášok (Fialkin magic sparkle) a hovorím o nich len ľuďom, ktorých mám úprimne rada.Pretože len oni môžu pochopiť, aké podstatné sú pre mňa nepodstatné veci.
















Ako bojujete proti zlej nálade a jesenným depresiám? Dokáže vám niečo/niekto vždy zaručene zdvihnúť náladu?
Vava

štvrtok, 14. novembra 2013

Aké je to cítiť vietor vo vlasoch...

Aké je to mať kamošku psychopata?
Aké je to mať kamošku, ktorá sa sprosto smeje?
Aké je to mať kamošku tuhého fajčiara?
Aké je to mať kamošku, ktorá má imaginárneho sexy brata?
Aké je to vôbec mať kamošku?
Lebo my dve sme asi hocičo, len nie toto.

V: a kto je tvoja krvná skupina?
E: To sa fakt nedá opísať úplne. Nemal by veci riešiť, ale niektoré aj hej, ale vo väčšej časti by to mal byť pohoďák, ktorý by ma dokázal schladiť, keď mám svoje záchvaty, ale tiež by občas musel blbnúť aj on, nech sa necítim príliš nenormálna, ale blbnúť tak na úrovni. Mal by mať rád aspoň nejaké kapely, filmy, seriály ako ja a nebáť sa nahovoriť na veci typu misfits a podobne. A možno to ani nemusí mať nejak extra rád, ale poznať by niečo mal. A nejaký spoločný záujem ako kreslenie, cestovanie, architektúra, etc. Zaujímavé myšlienky a názory, ktoré sa môžu odlišovať od mojich a tým pádom sa o nich dá aj diskutovať. Niekto, pred kým sa necítim ako idiot a nevadí mi, keď nie som dokonalá, lebo aj on má svoje chyby a nesnaží sa na niečo pretvarovať, aby ich skryl. A nie tí dedinskí pariči. A tak, písala som v mužskom rode ale myslím to tak všeobecne, čo ty? Ale... Nedá sa to brať doslovne, lebo fakt sa to môže vo veľa prípadoch odlišovať, proste tá správna súhra vlastností a správania musí nastať
V: podľa mňa by tiež nemal riešiť veci, najlepšie žiadne a nechať veci len tak plynúť, potom byť stále vysmiaty, mať vysoké ciele a sny, robiť a rozprávať o veciach, ktoré ostatní nechápu a byť trochu hanblivý a potom rozprávať o úplných maličkostiach, ako napr. o tom, že sa mu po ceste do školy trikrát rozviazali šnúrky alebo tak. a ešte nikoho neodsudzovať nech robí čokoľvek
E: My dve sa, prosím pekne, prečo bavíme spolu?
V: a viem ja?

sobota, 9. novembra 2013

Je pekné mať.

Mala som pripravený iný článok. Bol taký... taký o ničom, ak by som ho mala jednoducho do jednej sekundy pomenovať. Áno, pridám ho neskôr.
Teraz som sa ale rozhodla, že z veľkého premýšľania bolí hlava a z chápania mňa či vavice-pávice (pri spätnom čítaní som prečítala vačice, náhodička), ešte viac.

A tak na odľahčenie - kreslím. Nie často, nie veľa a nie skvelo, ale baví ma to. Ale nie, len rada fŕkam farbu po stenách a potrebovala som nevinnú výhovorku...







to len tak, pre kohosi, na posedenie. hádam to nie je predzvesť, že z marihuany rastie brucho...










štvrtok, 7. novembra 2013

Melancholické výpady

Kráčam, kapucňa na hlave znáša povrchné pohľady prečačkaných dáždnikov. Akoby svojimi rozkošnými hlávkami kričali: "Pozri na ten premokavý kus látky, vskutku úbohé." Nevadí mi to, aj tak som sa nečesala. Nechtiac skočím do kaluže vedľa a pozriem sa na svoje biele tenisky. Už dávno som sa zaradila medzi ľudí, čo nosia biele veci keď prší a potom nadávajú vodičom áut. Predo mnou sa objavia červené pásky a moja skratka je uzavretá. Opravujú domov dôchodcov, nadšene im maľujú steny a je to len náhoda, že o chvíľu budú voľby. Nemám veľa možností, môžem ísť cez blato alebo okľukou. Mala som dobrý deň, topánky si prežili depresívne stretnutie s kalužou a tak v sebe nájdem tú dávno stratenú dámu, navrávajúc si, že aj pomalou chôdzou sa chudne... A potom stretnem jeho. Áno, práve keď si viažem šnúrku, nad hlavou sa mi objaví čierny dáždnik.
„Ahoj,“ a milý úsmev. Odzdravím a chvíľu bez slova kráčame. Dám si dole kapucňu, vlasy sčapnuté ako seno a keď začne nevinný rozhovor, moja duša praská výčitkami, pretože som si nezapamätala, ako sa volá. Cítim jeho dlhý pohľad a zakusnem si do pery.
„A ako si sa mal v škole?“ posuniem sa, lebo naše ramená sa dotkli a jeho telo je blízko.
Je to tak. Rozprávame o škole a počasí...všetko len aby sme sa vyhli vážnym keciam veciam. Nechcem počuť, že ma máš rád. Radšej, než by si mal. 
A nebudem sa pýtať, prečo práve ja.
Možno ťa osud za niečo trestá.
A možno...
trestá mňa.
Žiť s výčitkami je horšie ako byť výčitkou.
Ty si mojou a ja som jeho.
A hoci si milší, lepší...vieš, ten vysnívaný
ja naveky budem jeho výčitkou a on naveky bude mojim osudom.
Nebudem plakať, že je život nespravodlivý
pretože je a slzy sú slané...

http://www.youtube.com/watch?v=FOjdXSrtUxA
Vava

nedeľa, 3. novembra 2013

O päť eur, že sa ten týpek vráti.

Život je divný. Fotím sama seba, až príliš, ešte viac rozprávam a spievam po nociach na uliciach. Ale opilci ma pochválili... A už nikdy, ale fakt nikdy nechcem tancovať. Fakt. Nikdy. 

,,To je ako tumblr.“
,,Hej, tiež to tak sledujem.“
,,Predstav si, že si svoj tumblr.“
,,Čo?“
,,Ty už nie si ty, ty si alohafromparadisse a ja queenlblog.“
,,Ty si blog... Ty si skôr mimo.“
,,Odviaž sa, si Aloha!“

Je naozaj fajn, keď spadáte do typu ľudí „to by som do teba teda nepovedal/a“. Teda, aspoň mne to celkom vyhovuje, keďže to znie skoro ako: „si oveľa lepší, ako som si myslel a ako vyzeráš“ a ak nie, tak ja to tak beriem, preto mi to pokojne opakujte až do zbláznenia.

,,Tento efekt je úplne super!''
,,Hej, skoro ako z Tommorowlandu.“
,,Toto je taký náš malý Tommorowland.“
,,Jeho bratranec. Z tretieho kolena.“
,,Presne!“
,,A teraz to tu už zas vyzerá ako na zábave Senzi Senzus...“

A tiež je to dobré z toho dôvodu, že ľahšie dokážete spraviť veci, „ktoré by do vás nikto nepovedal“. Možno je to len mnou, zasa, ale tieto veci ma väčšinou bavia, trochu dosť bavia. 
Dostala som príkaz od najvyššieho vyfotiť sa v maske, v ktorej som šla na „pravú americkú párty“, bože, už ma z toho používania úvodzoviek prsty bolia, ale sú potrebné, verte mi, lenže... Ako som najskôr jasala, ako skvelo to mám premyslené, ako skvelo to bude vyzerať, ako mi všetko vychádza a ako mám dostatok času... Už len toľko šťastia samo o sebe značilo, že to nebude tak, ako si predstavujem. Ani nebolo, neprekvapujúco. Ale všetko, nechcem povedať zlé, je na niečo dobré. Myslím, že vlasy by sa mi z toľkého skackania rozpadli na cucky a to nehovorím o tom, ako trápne by som vyzerala, čítaj: úplne nádherne a presne ako red queen, za ktorú som šla.