Neviem, či to už robil každý (koniec vety), ale minimálne medzi mnou a rodičmi prebehol rozhovor o tom, ako/prečo, mi vybrali moje meno. Vždy mi prišla jemne divná predstava, že som tak zhruba pred dvomi desaťročiami neexistovala. Sedela som si na obláčiku, hompáľala nožičkami, vyhrávala olympiády alebo bola dúhová hmlovina plná sračiek... Milé a milšie bez najmilšieho.
Kedysi som neriešila, kto som. Nemala som reálnych "nepriateľov" a len diktátorsky nútila bárbiny ohadzovať sa jablkovým pyré a hrala sa dosť zvrhlé hry (fakt, keby to niekto točil, vznikne po zostrihu seriózne barbie porno). Potom mi vadilo, kto som, a teraz...
Som kto som vďaka veciam, ktoré som urobil a aj keď nie som na všetky hrdý, nehanbím sa ani za jednu.
(naser si krava, ty vieš)
Dobre, toto znie trápne, ale súhlasím s tým a, presne, nehanbím sa za to.
...
A tak som mala byť Milan alebo Katarína, ale nie som ani jedno a som rada, pretože ani jeden z nich nemá takú sexy pesníčku o sebe ako ja.
say welcome to Vavina ruka, isto vás odwelcomuje naspäť.
Čakal niekto nejaký zmysluplný a dojímavý príbeh z môjho detstva? Nemyslím, ale keby niečo, rada si prečítam vašu polemiku o, povedzme že, hocičom.