utorok, 29. októbra 2013

Will you still love me when I'm no longer young and beautiful?


Prečo sa ľudia cítia starí? Zamyslite sa nad tým. Chceme zomrieť mladí. Lenže ako vieme, kedy je tá správna chvíľa povedať si: „Nebuď naivná! Už dávno nie si mladá, krásna a zábavná!“
A čo je na starobe vlastne také strašné? Nepáči sa mi, ako sa ostatní priam desia toho slova. Myslíme si, že po sedemdesiatke to už nebudeme my. Premeníme sa na bezduché, bezbranné stvorenie bez akýchkoľvek zaujímavých vlastností. Dobre, ani ja sa neteším z predstavy, že sa stanem senilnou a svoje zuby budem uchovávať v pohári pri posteli, cez reklamu nestihnem dobehnúť na záchod, Poštu pre teba si zapnem, čo najhlasnejšie a každý mesiac budem s paranoiou stáť pred dverami svojho lekára. Ale, kto povedal, že to bude môj prípad? (Odpoveď: gény) Keď dokážeme ovplyvňovať, akí sme teraz, prečo si myslíme, že neovplyvníme, akí budeme potom? Viem, príliš veľa otázok, príliš málo odpovedí. Občas sa zamýšľam, čo je horšie. Skončiť ako nudná babička pečúca doma koláčiky a rozmýšľajúca iba nad tým, či jej vnúčikovia obedovali alebo babka hrajúca sa na sexy kočku s ružovými vlasmi, premýšľajúca či tie očné linky nie sú príliš NEvýrazné. Odpoveď som zatiaľ nenašla. Chcela by som byť babičkou, ktorá učí svoje vnúčatá kresliť, napriek tomu, že to sama nevie. Hovoriť im, aby sa stále smiali, hoci ostatní ich zato budú odsudzovať. Netrápiť ich svojimi životnými ťažkosťami, pretože budú mať dosť vlastných a netvrdiť im, že život je nespravodlivý. Hrať im na klavíri a nútiť ich robiť vlastné rozhodnutia. Byť pozitívna, vysmiata a šťastná.
Ale...to hovorím teraz.V skutočnosti nemôžem vedieť, ako skončím. Možno o pár rokov budem chodiť s ružovými vlasmi. Možno budem v ruke držať knihu babkiných receptov. Možno nebudem mať možnosť byť starou. Možno nebudem ani babkou. Možno budem úplne iná, aká som chcela byť. Možno...
No nech sa stane čokoľvek, som rozhodnutá zomrieť mladá. A ak nie telom, aspoň dušou.
.......
I know you will, I know you will
I know that you will.
(vlasy ako ovečka, je je jé)
A teraz trošku odveci(nech nemám ten príspevok taký kratučký): Keby ste si mali vybrať medzi ľudovkami, street dancom, rock n rollom a stepom. Čo by ste si zvolili?

Vava

štvrtok, 24. októbra 2013

Keď hľadám nite.

Nosiť čisto čierne legíny je vraj divné. Divné. Že je to divné. A možno aj je. 
Či som mala v tom momente predstretia tejto múdrosatváriacej vety na sebe čisto čierne legíny? Nepodstatné. Pravdivý výklad minulosti nikdy nikoho nezaujímal.
Neznášam, keď stratím kábel, od foťáka, od mobilu, v reči, od zmyslu, a keď už som pri tom neznášaní, napadlo ma niečo, čo s istotou už nikdy nedokončím. Rovnako, ako oko s nosom a ružovou šmuhou, predstierajúcou, že je sopeľ.

Neznášam, že sa mi vyhrňuje tričko, keď kráčam.
Akoby mi chcelo niečo naznačiť...
Neznášam nepochopiteľné metafory, teda všetky,
a vraj som v nich taká dobrá...

A milujem bodky, ale to možno hodím do ďalšej zlátaniny slov, ktoré budú, rovnako ako tá ružová šmuha, predstierať, že sú niečo, čím nie sú. Pri čom ma opäť niečo napadá. Pre vaše šťastie presne neviem, čo to je, a nechce sa mi nad tým rozmýšľať. Som príliš zaneprázdnená hraním sa na to, že je už dnes piatok. Bodaj by. 
Mám zo seba pocit, že som príliš... niečo, viete, ako to myslím. Však? Tak preto tri a pol boda, ktoré hádam to niečo vylepšia.

i. ja fakt na nič neviem prísť.
ii. tu by už bolo trápne napísať to isté.
iii. a tu dupľom.
iii a pol. a vlastne, viem! super je, že si mysl...

V podstate jediná vec, o ktorej som chcela povedať svetu oklieštenému na tých pár jedincov tu, ku ktorým z času na čas začínam niečo pociťovať, je, že milujem piškóty. Fakt. Neklamem. Akoby som aj mohla... 
A len tak pre záživnosť (mala by som prestať začínať každú druhú vetu „a“, ale keď ja ho tak milujem...) , kto vie, čo je toto?
Bajočko, myslím, že každý príspevok na tomto blogu bude bulšitovo-nepochopiteľný výlev.

pondelok, 21. októbra 2013

Wow, tu es un connard.

Môj život je naplnený. To znie sprosto. Pohárovo? Fľaškovo? Fľaškovito... Nie, sprostý sa hodilo najviac. Ale aj tak, keď som šťastná, mám chuť používať také primitívne výrazy a totálne klišé, lebo je to vtipné a mne sa smiať chce. 
Občas je až zarážajúce, ako je všetko v pohode. Ako človeka poteší, keď mu niekto navrhne vysokú školu súvisiacu s výtvarníctvom, aj keď doteraz bol v tom, že práve tento človek si myslí, že nemá talent. Ako si o ňom myslia, že je múdrejší než v skutočnosti je, chvália ho a majú veľké očakávania. Prejavia záujem. Aj pre ten idiotský sekundový úsmev je to super.
Ale nedá sa povedať, že k šťastiu potrebujem ostatných a ich pozornosť, lebo... Fuj, filozofická rovina je na obzore. Ešteže sa viem vkusne včasne zastaviť.
Mám chuť si spievať po francúzsky, pretože to neviem a učiť sa Marínu, pretože nemusím. Ale nebudem, lebo Marína je plytká a francúzštinu neznášam.
A pri dobrej nálade sa treba chváliť (a týmto chválam aj veriť) a teda vám so smädom predstavujem budúce básničky poetky moi et vous.

Odrbaná peroxidom.

Peroxid nevinne na regáli leží,
chlp po chlpe túžobne mi ježí.
Tajne o ňom týždne snívam...
Nech sa aj ja radím k blondýnam!

Ale zmeniť sa
iba preto, že sa to niekomu zrazu páči.
Dosť blbosť, nie?
Mám byť ten „niekto“, pretože to iný povedal?

Ruky sa mi trasú hazardnou triaškou,
pohľadom sa hrám s peroxidovou fľaškou.
Stelesnenie rozhodnutia sedí mi na pleci,
už nie je čas na ďalšie prázdne keci.

                              ...

Do zrkadla sa poloprižmúrene zubila,
cudzia tvár sa tam na ňu túžobne cerila.
Krátkym výdychom do ticha šepla:
,,A doriti...“

Od Maríny to má ďaleko. Toto je aspoň dobré. Ale druhýkrát rozmýšľať, či to potrebuje cenzúru, a písať zbytočné úlohy na literatúru na ešte zbytočnejšej geografí už, minimálne ja, nemienim. Ale možno Vava...
Úprava podľa momentálneho stavu: Už sa tak necítim, nevadí, dobré veci treba jesť aj po dátume spotreby. Teraz už len počítam na prstoch slabiky jedného sklamania, ktoré ani nemá právo hocijakým sklamaním byť. Ale ako sa hovorí, svet je nespravodlivý.

Úprava podľa postmomentálneho stavu: Len jedna veta, aby som nezdržovala: Nepíšte príspevky dlhšie ako hodinu, lebo ako sa hovorí, nálady sú prchavý plyn.
A možno to hovorím len ja.

streda, 16. októbra 2013

Rozospaté rána

„Ešte raz budeš meškať a dám ti neospravedlnenú!!!“
Verím, že nie som jediná, na ktorú sa táto desivá veta vyrútila z úst triednej učiteľky. Ranné vstávanie. Dve slová, ktorá vám, alebo aspoň mne, dokonalo pokazia deň. Moje vstávanie  trepanie sa z postele má 6 fáz:
6:30 zvoní budík, vypínam budík
6:45 zvoní druhý budík, chytím mobil do ruky a presviedčam sa, že dve minútky spánku nezaškodia
6:55 jedným okom prižmúrene pozerám na mobil, zatiaľ, čo mi moja lenivosť našepkáva, že by som mala vstať o siedmej, pretože je to sympatickejšie číslo
7:05 preklínam svoju perinu. Je príliš ťažká a nemám silu odhodiť ju
7:10 uvedomujem si, že sa nestihnem učesať
7:15 volá mi mama, aby som vstala z postele a ja VSTÁVAM, pozriem sa na mobil a hystericky vyskočím z postele zmätene behajúc po izbe, hľadajúc veci do školy.


Na svete sú tri skupiny ľudí. Prvá skupina sa usmieva a presne vie, ako sa cítim každé ráno. Druhá skupina znepokojene dvíha pravé/ľavé obočie, možno obidve a nechápe, čo za rebela to som. A tretia skupina, tak tá je úplne mimo a pravdepodobne to nečíta. Ak patríte do druhej skupiny, je mi ľúto, ale toto nie je článok pre vás. Ak patríte do tretej a čítate to, tak do nej už  zrejme nepatríte. A pre prvú skupinku tu mám nasledujúce rady, čo robiť v podobných situáciách.
1. Viem, že sa vám chce jačať a rozbehnúť sa po dome, zmätene hľadať učebnice, nahádzať do seba raňajky a šprintovať do školy. No najdôležitejšie je nestresovať. Dvakrát sa zhlboka nadýchnite a uvedomte si, že tých pár minút spánku vám už nikto nezoberie. (A zmätenosť vás zbytočne zdrží)
2. Ako prvé, po upokojení, si nachystajte tašku do školy. V pohode si tam nahádžte všetky učebnice, čo vidíte. Je väčšia pravdepodobnosť, že zoberiete aj tie správne.
3. Zhrabnite zo stoličky či skrine oblečenie. Hocijaké. Nerozmýšľajte nad správnym tričkom či dokonca blúzkou aj tak budete celý deň znepokojení tým, čo máte na sebe.
4. Z chladničky či skrine si zoberte dobošku, lebo po náročnom behu do školy budete hladní. A nezabudnite na pitie!!! Nikomu nepomôže, keď prídete načas, ale v strede dňa vás budú musieť odviesť domov, lebo vám je zle.
5. OBLEIKAŤ sa môžete aj PO CESTE. Nerozmýšľajte nad tým, že sú vonku dva stupňa a vy tam nacvičujete rýchlo chôdzu v rifliach, tielku, teniskách, ruksakom v pravej ruke a oblečením v ľavej. Pokojne na seba hádžte tričko, mikinku, šatku, bundičku, rukavičky a smejte sa ostatným do tváre, že sú suchari, ktorí sa obliekajú doma. Tento spôsob je praktický a zaručene vám zachráni pár minút.     
 6. Načo sa česať? Rozpustené a strapaté vlasy sú predsa COOL! No pre istotu si zoberte gumičku a vlasy si cez hodinu nenápadne poupravujte, nech nevyzeráte ako z maštale.
7. Po ceste si vymyslite nejaké uveriteľné ospravedlnenie. Napríklad, že vám škrečok zožral ponožku a kým ste hľadali druhý pár, rybičky v akvárku vám ukradli kľúče od domu, zatiaľ, čo vás pes vám žral domácu úlohu. Alebo sa zahrajte na chudiatka a povedzte, že ste zmeškali autobus, hoci bývate desať minút od školy.

A to je všetko! Celkom jednoduché, však? Dúfam, že vám mojich 7 rád aspoň trošku pomôže a prajem vám silu pri zajtrajšom vstávaní.
Vaša večne prispatá
                                       Vava 

nedeľa, 13. októbra 2013

Hľadaj, Dunčo, hľadaj a iné neoriginálne mená.

Poznám pár zástancov teórie, že na každom dni by si jedinec, ako bytosť, ktorá má v láske svoje duševné zdravie, mal nájsť aspoň sedem pozitívnych vecí. Nemám rada číslo sedem. Toľko vecí je sedem alebo päťdesiat alebo tri alebo nula. Desivé pravidlá dokonca aj v číslovaní... Ale zachádzam.
(neviete, ako sa vo worde nastavuje, nech už od začiatku vie, že som single a chcem aj single riadkovanie?)
Lenže sedem je vysoké, okukané a mnou nenávidené číslo. A tiež je jeseň a tá známa jesenná depresia. Je fajn, že o nej hoviria v každých správach, veď, chúďatá mokré dvanástky by nevedeli, čo sa im to deje po opustení ich životnej lásky „Rómea“ z ihriska (internetového) a bla, bla, bla. V najbližšej dobe budem zrejme k týmto zaláskovaným veciam jemný skeptik, pretože po prvé, som to ja a mne sa chce a po druhé, ... po druhé sa vylučuje zo zjavných racionálnych dôvodov. Alebo aspoň odkladá do množiny iracionálnych čísel, kým som pri zmysloch.

,,Neznášam tie zaľúbené páriky...“
,,Ako keby si ty nebola zaľúbená.“
,,Aká Johana?“

A pre to všetko a pre to, že včera bol bôlno-pekný deň, tu je mojich tri a pol dôvodov, prečo je život celkom fajn vecička.

i.: jeseň nie je vždy taká nanič, ako sa snažila na začiatku tváriť.
ii.: mám nohu 37.
iii.: žiadne povinnosti a v stredu pohodlné sedačky.
iii a pol.: v chladničke máme.... 

Teraz sa ale už musím vrátiť k predstavovaniu si aspoň desať abnormálností ešte pred raňajkami. 
s: milujem tie podkolienky, nosná čapatosť kontrastná s reálnou dokonalosťou a susedia, ktorí vyhoreli v krivkách, lebo ma nenechali na pokoji.

nedeľa, 6. októbra 2013

Tvarohová nedeľa

Dnes taký sympatický deň.
Na nohách kvietkované legíny, ktoré podľa môjho brata vyzerajú, ako od babky, ale ja ich aj tak zbožňujem.A čo môže byť pohodlnejšie ako veľký ružový sveter? Asi len mäkké papučky a strapaté vlasy.

Dôkaz, že nie som až taká neschopná (budem žienka domáca a možno si raz nabalím nejakého farmára) rozvoňal našou kuchyňou.  Tvarohový koláč, ktorý vonia ako vianočné perníčky sa stáva mojou špecialitou. Hlavne ak si k nemu dáte vanilkovú zmrzlinu a zapíjate pohľadom na detské krížovky a sudoku.

Zamilovala som sa do slova mega. Prečo? Pretože všetko v mojom živote je zrazu mega. Milujem knihu Nočný cirkus a milujem ako sa jej poetickosť dopĺňa s ľadovou kávou a vílou ružovou lyžičkou.Prajem všetkým mega úžasný týžden. Voňajte po perníčkoch a nespokojnosť zajedajte žltými lentilkami!!!    

piatok, 4. októbra 2013

Kúsok po kúsku, celú ťa zjem.

Mám nekonečnú chuť....
bubnovať,
kúpiť si skateboard,
písať nezmyselné básničky,
nerozmýšľať, lebo ma z toho bolí hlava,
mať čarovný prst, ktorý mi vyčaruje druhý čarovný prst,
nebyť taká zbabelá a pofŕkaná farbou,
možno teda aj čítať trochu zmysluplnejšie básničky,
nebyť vždy skydaná za odpoveď otázkou,
vrátiť sa o tri roky späť a znova sa učiť slovenskú gramatiku (rip, chýbaš mi),
počúvať Lanu Del Rey (toto naozaj len z nepochopiteľných dôvodov),
a potom ju prepnúť.... ,
učiť druhých veci, ktorým sama nerozumiem,
byť tu vždy, keď sa nepotrebujem a požičať sa ostatným,
natočiť niečo plytké, hlúpe a bez myšlienky, pretože som nanič kameraman.
A tiež konečne dopísať list Ježikovi. Aby mu stihol do Vianoc ešte prísť, na póle často mrznú poštári.
A to okno si fakt nebudem umývať, na to tu je Veľká noc. Ja som umelec, ktorý žije v odpadkovom koši sveta, nie v antialergénnej vydezinfikovanej fľaške alpy...


Myslím, že mi budeš navždy chýbať,
nech si bol, aký bol.
Ale ja sa budem aj tak ďalej hýbať,
zabudnem už na ten bôľ.

Lebo... napĺňa ma ten zvláštny pocit,
ktorý vraví, že sa ničoho nemusím báť.
Že zlé bude mať so mnou súcit
a nechá ma na pokoji v diaľke stáť.

Stáť ma tu spolu s letným smútkom,
ktorý sa jediný rozhodol neodísť.
Chcem sa len stratiť v jeho náručí bridkom.
Jedine... žeby si chcel znova prísť?

A ja dúfam jedine, že nie, lebo mám rada ten pocit, že mi má čo chýbať. 
Krásne to doby, keď sa mi chcelo tvoriť rýmy(pozor na to chcelo, je to podstatné sloveso, ktoré vyjadruje mnohé), ktoré dnes neznášam. Ale Moja to pochválila a jej slová to akosi zkrášlili aj pre mňa.
Fakt sa prestávam snažiť byť milá či poetická. Stačilo.

streda, 2. októbra 2013

Bohuvďaka za zabudnutie.

Ono zabúdanie je super. Zabudnúť si úlohu a na úkor poznámky využiť ten čas produktívne (priberať a čumieť do monitoru, aj tak sa dá), zabudnúť si dať tričko a potom... nie, toto asi nie je ten správny príklad. Jednoducho a prosto povedané, na niektoré veci je lepšie zabudnúť.
Melodramaticky: nenaplnené lásky, sklamania, zlomené srdcia.
Melancholicky: hlboké depresie, pochybnosti o sebe samom.
Realisticky: životné chyby.
Optimisticky: doriti s optimistami!
Niektoré veci, ktoré zabudnete, vám budú chýbať, samozrejme, sme od prírody sprostí a radšej plačeme nad ošťatými lavičkami, na ktoré sa už nedá sadnúť, akoby sme mali byť prví, ktorí si sadnú na zem.
Ale občas je lepšie myslieť na svoje biele nohavice, mávnuť rukou a ísť ďalej. Domov, do kresla.
A napriek všetkým týmto "múdro-sa-tváriacim" radám, som rada, že som predvčerom objavila najväčšie hity môjho detstva.
/Chuanés/, áno, presne o ňom som si chvíľu myslela, že je sexy a super spieva a... A, nie, nikdy otvorene a nahlas nepriznám, že ani teraz sa mi to nezdá až také hrozné.



A tancujem na to a som pri tom strašne sexy a cítim sa, ako by sme tancovali traja, ja, moje boky a moje nohy, každý niečo celkom iné...
Ale verte mi, vždy je lepšie zabudnúť, pretože z toho vyplýva jedna do-očí-bijúca pravda - mali ste na čo.
Toto ma včera z nepochopiteľných dôvodov potešilo až nepochopiteľne moc.

utorok, 1. októbra 2013

Milujem nosenie slnečných okuliarov


Milujem nosenie slnečných okuliarov

Je zvláštne dívať sa niekomu priamo do očí. Nie je to tým, žeby som skrývala temné tajomstvo, urobila niečo zlé alebo sa len bála, že nemajú dokonalú farbu. Je jedna vec, kvôli ktorej nemám svoje oči rada. Nedokážu sa pozerať do iných očí. Neviem, prečo to robia. Možno sa podceňujú. Boja sa, že ich ostatné oči nebudú mať radi, že sú horšie než ostatné. (Existuje poradňa pre oči?)
Niekoho oči sú ako železná brána. Strážia myšlienky a nikoho nepustia dovnútra.
Ale moje oči nie. Ich sivá farba akoby vypúšťala všetko von. Ako rozbité okno. Márne hľadám toho, kto ich rozbil a túžim ich reklamovať. Sú rozbité. A asi preto nedokážem klamať.
Prečo to vlastne ľudia robia? Prečo sa zamilovaní dívajú rovno do očí a ani nerozprávajú?
Podľa mňa,pozrieť sa niekomu do očí je to najdôvernejšie, čo môžu ľudia urobiť.
V dnešnej dobe sa bozkáva každý s každým, nerobte z toho vedu. Ale pozrieť sa niekomu do očí je iné. Máte pocit, že zrazu o vás všetko vie. Cítite sa tak strašne bezbranne...
Možno to nie je pravda. Možno pohľad nič neprezradí. Možno....
Ale prečo by to tak nemalo byť? Očami pozeráte na svet a vytvárate si názory. Vaše oči už videli tak veľa dobrého a zlého, tak veľa šťastia a radosti, tak veľa sklamania...
A keď sa niekomu pozriete priamo do očí, a aj keď nie je vaša spriaznená duša, dávate mu kúsok seba. Odovzdávate mu váš pohľad na svet.

Milujem nosenie slnečných okuliarov.
Nikto nevie, kam sa dívate.
Nevedia, kto ste.
Nevedia, čo si o nich myslíte,
čo si myslíte o ich psoch či oblečení.
Môžte byť voľný vo svojich názoroch a myšlienkach.
A o tom všetko je.
Byť voľný.
Lenže moje oči sú sivé.