štvrtok, 24. októbra 2013

Keď hľadám nite.

Nosiť čisto čierne legíny je vraj divné. Divné. Že je to divné. A možno aj je. 
Či som mala v tom momente predstretia tejto múdrosatváriacej vety na sebe čisto čierne legíny? Nepodstatné. Pravdivý výklad minulosti nikdy nikoho nezaujímal.
Neznášam, keď stratím kábel, od foťáka, od mobilu, v reči, od zmyslu, a keď už som pri tom neznášaní, napadlo ma niečo, čo s istotou už nikdy nedokončím. Rovnako, ako oko s nosom a ružovou šmuhou, predstierajúcou, že je sopeľ.

Neznášam, že sa mi vyhrňuje tričko, keď kráčam.
Akoby mi chcelo niečo naznačiť...
Neznášam nepochopiteľné metafory, teda všetky,
a vraj som v nich taká dobrá...

A milujem bodky, ale to možno hodím do ďalšej zlátaniny slov, ktoré budú, rovnako ako tá ružová šmuha, predstierať, že sú niečo, čím nie sú. Pri čom ma opäť niečo napadá. Pre vaše šťastie presne neviem, čo to je, a nechce sa mi nad tým rozmýšľať. Som príliš zaneprázdnená hraním sa na to, že je už dnes piatok. Bodaj by. 
Mám zo seba pocit, že som príliš... niečo, viete, ako to myslím. Však? Tak preto tri a pol boda, ktoré hádam to niečo vylepšia.

i. ja fakt na nič neviem prísť.
ii. tu by už bolo trápne napísať to isté.
iii. a tu dupľom.
iii a pol. a vlastne, viem! super je, že si mysl...

V podstate jediná vec, o ktorej som chcela povedať svetu oklieštenému na tých pár jedincov tu, ku ktorým z času na čas začínam niečo pociťovať, je, že milujem piškóty. Fakt. Neklamem. Akoby som aj mohla... 
A len tak pre záživnosť (mala by som prestať začínať každú druhú vetu „a“, ale keď ja ho tak milujem...) , kto vie, čo je toto?
Bajočko, myslím, že každý príspevok na tomto blogu bude bulšitovo-nepochopiteľný výlev.

3 komentáre: