štvrtok, 31. júla 2014

Istoty akože slnko zapadá a rôsol je hengavý.

,,A čo sa vlastne stane? Vyhrá jeden alebo druhý. Pre mňa je to podstatné, takisto i pre vás, lebo od toho závisí, či zarobíme desať alebo dvadsať melónov. Ale pre obyčajný ľud? Tým je to šuma fuk, ostanú s holou riťou rovnako pri jedno ako pri druhom. A ja sa preto pýtam, prečo by ich to kurva malo zaujímať, čo? Odpovedzte mi na túto otázku a sme v suchu, do dvoch mesiacov vyhráme voľby." - Adam Lambert

Čo to citujem? Prečo to citujem? Kandidáta. Na to, že je to slovenský film, ktoré z rôznych dôvodov neobľubujem, by som ho s čistým svedomím odporučila pozrieť. Fico mal v podstate dobrú kampaň, zahrať to na istoty. Včera, keď som kráčala mestom a tlačila vedľa seba bicykel, pretože som po troch rokoch skoro zabudla bicyklovať, uvedomila som si, koľko "istôt" všade je. Strategicky rozmiestnené ako nášľapné míny. Nič, ticho a potom bum, a niekto príde o nohu. Ako keď zatvorili Komunál. Tiež to bola istota istôt. Teraz je namiesto Komunálu Prima banka, ja sa už nemusím báť, že odtiaľ na mňa vybehne nejaký opilec a takisto ma odtiaľ nebude "vyrušovať" harmonika a kvázi námornícky spev. Nikdy som vnútri nebola, ale naštvalo ma, keď tú nevzhľadnú budovu zavreli a prerobili.
Iné istoty ostávajú a robia česť svojmu menu.
Číňak Maximo na rohu s nevkusnými vecami a modrou omietkou, nový svadobný salón Violetta nový už desať rokov minimálne, reštaurácia Mýto s tatarákmi a pomalým wifi a otáčacia sa taška Billy, aj keď občas mám pocit, že už ani ona sa netočí a nesvieti podľa otváracích hodín, ako by mala.
Sú to upokojujúce body, ktoré možno nemajú ako také nič do seba, ale ich existencia má. Ako zaspávanie pri kriku susedov - viete, že ich neskolil infarkt alebo taliansky mafián a hneď sú krajšie sny.
Takže si pozrite Kandidáta alebo aj nepozrite, ak nechcete premýšľať, smiať sa, počúvať príjemný hlas hlavnej postavy a pochybovať o cirkvi viac ako doteraz. A hlavne majte svoje istoty. Fica sme si síce nezvolili, napriek tomu je s nimi (a bez neho) život akýsi stabilnejšie príjemnejší.

PS: potrebujem jeansy, ktoré mi sadnú na chudé nohy a nebudú odstávať na relatívne chudom bruchu, keby niekto vedel, kde sa tento zázrak nachádza, má u mňa... niečo.

štvrtok, 24. júla 2014

You sexy thing (hľadám meno pre dievčinu).

Už som, myslím, niekedy teraz spomínala, že nič nerobím. Len listujem, rolujem, sledujem. Ani s ľuďmi sa mi nechce byť, pokiaľ veľmi nechcú oni a ja im veľmi chcem urobiť radosť. Dnes asi pôjdem robiť radosť (aj sebe) sledovaním ne?radostného filmu Kandidát na námestí z toho pivového autobusu, čo chodí po Slovensku.
(Skoro som zabudla, hľadám pre ňu meno, nemáte nápad?
)
A pretože ja nič neprodukujem a ani sa nechystám, idem chváliť produkty iných.
Paper place (roztomilá rozprávka. ako v nich vedia všetko povedať bez hovorenia...)
Pine a Voicemail 
super pesníčka a obrázky.

utorok, 15. júla 2014

Noviny a Menorca a skinheadi.

Ľudia, trpiaci chorobnou túžbou kupovať si televíziu so stále väčšou uhlopriečkou, môžu byť nebezpeční! Možnosť odosobniť sa od diania v televízií vraj negatívne vplýva na psychiku každého priemerného človeka. Niektorí jedinci nadobúdajú kýžený pocit "vševedúcnosti", ktorý podľa doteraz získaných dôkazov v skutočnosti nemôže existovať. 
Začiatky tejto poruchy siahajú do dávnej minulosti, keď samozvaní čarodejníci videli osudy druhých v sklenených guliach. V tej dobe sa manipulátori na rozdiel od súčastnosti nachádzali pred sklom a nie za ním. 
Na úspešnom uchytení tejto ilúzie v dnešnej spoločnosti sa zaslúžil hlavne nedostatok skutočného nebezpečenstva, plochosť obrazovky a účinnosti vety: ,,Veď to je len vymyslené.". Môže mať tiež vedľajšie príznaky, ako nečakané nadobudnutie znalostí v oblasti politiky, školstva či športu, ktoré môžu okolie vytáčať do nepríčetnosti a tým pádom ho robiť nebezpečným. Za stáleho fungovania vety "veďjetolenvymyslené" už prišlo o život alebo aspoň k úrazu mnoho obyvateľov tejto planéty. 
V tomto čase však táto porucha ešte nie je potvrdená žiadnou nezávislou ani (napeniazoch) závislou vedeckou organizáciou, takže ju nikto nemôže vyvrátiť.

Och! Och za mojou novinárskou kariérou, ktorá zomrela niekde na polroku, och, za všetkých chudákov, ktorí musia počúvať svoju matku, ako sa vyzná v cyklistike a psychológií. Ale po tom, ako som sa posťažovala, sa idem aj radovať. Veď je leto, občas aj teplo, mrhám časom na ničnerobenie a z časti úspešne bojujem proti závislosti na káve.
Posledne som spomínala, že idem na dovolenku. A bola som. A šla by som zas...

nedeľa, 6. júla 2014

Nabudúce

Ticho sa ozývalo prázdnymi miestnosťami a vpíjalo sa do obrazov. Stála som oproti žene pri čerešni, ktorej sa lupienky kvetov dotýkali riedkych vlasov. Na štítku pod tým bolo malým písmom napísané: 1.máj. Bola šťastná a istým spôsobom aj pekná. Kvety boli do detailov prepracované a rovnako aj jej oči a mihalnice. Pomalým krokom som išla ďalej, ku obrazu domu pri mori. Čas, ktorý som sa tu rozhodla stráviť, som konzumovala s nadšením v duši a konečne mala pocit, že robím niečo kreatívne. Napravila som si čierne šaty a premýšľala nad životom pri vode. Životom v dome. Mojím životom.
„Pekný obraz, však?“ otočila som sa za hlasom, mladým mužom, ktorý stál za mnou s poznámkami v ruke. Na menovke mal napísané meno, pod tým sprievodca a ďalej názov galérie. Prikývla som.
„Bol namaľovaný v roku 1956 jednou ženou námorníka.“ opäť som sa pozrela na obraz a predstavila si ženu sediacu niekde na útese, pozoruje svoj dom a smúti za manželom, ktorý odplával na ďalekú cestu.
„Mali deti?“ stále som sa dívala na obraz.
„Dcéru.“  štítok pod obrazom: Myslíme na teba. Zvláštne ako môže obyčajný obraz vplývať na ľudskú dušu. Presunula som sa ďalej a muž išiel za mnou. Vysvetlil mi, čo sa skrýva, na ktorom obraze, aký bol autor diela, podstatu a techniku. Rozprávali sme sa o umení a obľúbených dielach. Bol dokonalý, mal rád klasiku a v tej chvíli som vedela, že ho ľúbim. Za pár sekúnd som sa zamilovala do jeho štýlu rozprávania, názorov, myšlienok, ktoré nechal voľne plynúť a očí, čo všetko videli a chápali. Chcela som sa s ním rozprávať do rána a prečítať mu kúsok mojej obľúbenej knihy, pozrieť si jeho obrazy a dúfať, že na jednom sa objavím aj ja.
Ostala som v galérii dlhšie ako som mala v pláne a uvedomila si to až keď zatvárali. Nebolo mi to ľúto, videla som už všetky obrazy a diela, ktoré som vidieť chcela.
Spoločne sme vyšli do haly, rozprávali sa o galériách, ktoré sa nám páčili a ktoré sme navštívili. V momente, keď si dal dole menovku a my sme prešli na obyčajnú ulicu mokrú od dažďa, sa kúzlo skončilo. Spriaznenosť našich duší sa stratila za dverami múzea a nekonečnú lásku sme nechali namaľovaným milencom. Pozrela som sa na jeho priemernú tvár. Ničím sa neodlišovala od ostatných. Mal krivé zuby a príliš bledé oči. Stáli sme ticho na ulici a dívali sa na seba.
„Tak nabudúce,“ povedal potichu a slabo sa usmial.
„Nabudúce,“ prikývla som a obaja sme vykročili svojim smerom.

Wondering
V.