piatok, 31. januára 2014

Bodkočiarka pre Petríka...

Už dva dni si myslím, že je víkend. Zrejme nie dosť úpenlivo (alebo to len môj budík nepochopil), ale stále nie je. Na urýchlenie som sa rozhodla dnes ani neísť na výtvarnú, vďaka čomu sa cítim trochu pod(v)raznícky, ale to prejde. Stávam sa čoraz závislejšia na káve a musím sa naučiť niečo o Vivienne Westwood. A nemám rada veľké mestá a rybičky, ale o tom zrejme inokedy, keďže to v hlave stále spracúvam.
Nech máte zlý pocit aj vy so mnou, z tej výtvarnej, zrolujte sa k mojim (často ešte minuloročným a myslím fakt o rok dozadu, na čo treba brať ohľad) pokusom o to, ukradnúť agnes aspoň za zrnko fenomenálnosti. Možno nabudúce.
najskôr niečo naozaj od agnes, odporúčam si ju pozrieť na devianarte alebo hocikde, ak ste tak už neurobili.

nedeľa, 26. januára 2014

Coming home

A tak vonku mrzne a nesneží. Svieti slnko a fúka vietor. A ja rozmýšľam, aké by to bolo byť rosničkou a prichádzam nato, že by ma to nebavilo. Chýba mi to počasie minulý týždeň, keď bolo teplo, ale len také slabé, že ste mohli byť vonku a prechádzať sa v bundách, ktoré vás nehriali, lebo nemuseli a vyzerali dobre... 


Rada a často rozprávam o počasí. Viem, že to niekomu príde nudné, zbytočné a celkovo rozhovory o počasí sú považované za veľmi neosobné...čo je tiež z istého uhlu pravda, pretože o počasí sa môžete rozprávať s každým bez ohľadu na to, aký k nemu máte postoj. A tak o ňom rozprávam, pretože častokrát ani ja sama neviem, aký postoj mám ku komu a rozmýšľať nad tým je nudné a zbytočné. 

Kúpila som si zakladač na maturitné témy z nemčiny. Nepotrebujem ho, ale má na sebe čučoriedky a ja sa cítim ako zodpovedný študent. Na dverách mám tri malé sovičky, aby bola moja izby viac moja...

Celý deň počúvam coming home, ležím na posteli a rozmýšľam o ničom. Dúfam, že ste mali oddychový víkend a tešíte sa na jednodňové polročné prázdniny...

Vava

utorok, 21. januára 2014

Kúty.

Možno je to tým kútikom na ústach, vďaka ktorému mám pocit, že mi pri akejkoľvek mimickej činnosti pukne líca sval. Možno je to tým, že mám túžbu/potrebu (čo je správne slovo?) sedieť v kúte, vďaka ktorej mám pocit, že ho nemám. Srdca sval.

-Ako mám teraz žiť bez srdca?
Bola to rečnícka otázka. Nepotrebovala odpoveď. Nechcelo sa mi zamotávať do anatomických metafor.
M. E. M.
Mám túžbu sadnúť si tam do kúta. Tam k palme, ktorá sa chabo snaží predstierať, že sem patrí. Patrí (jej) len špinavý kvetináč a deravá miska na vodu. Vždy pretečie a je tam vlhko. Na tých miestach v kúte.
Chcela by som tam byť, pretože tam oni nechodia. Veď načo? Kvôli burine, kaluži vody na linoleu, nevkusnej zelenej na stenách? A ešte preto tam chcem, lebo je tam čistý vzduch. Napriek tomu všetkému. Alebo práve preto.

Letargická chvíľka spomínania na základku a triednu, biologikárku. Akosi priveľa spomínam. Na ľudí, ktorých nepoznám a pocity, ktoré už necítim. Napriek tomu nesúhlasím, že spomínanie je "škodná", mne to pomáha. Vo všeličom.

A len tak na okraj, keby ste mali po ruke nejaký brilantný obrázok niečoho, čo je pre vás moderné umenie, budem(aj e možno) rada.

sobota, 18. januára 2014

Chcela niečo napísať, nevedela, čo


Keď máte starších súrodencov na vysokej, ostatní príslušníci rodiny očakávajú, že už aj vy presne viete, kam pôjdete a čo budete robiť. A tu sa pristaví tá ťažká a nepochopená otázka:
„A ty? Čím chceš byť?“
Neviem, či chápete, čo tým myslím alebo či pri tom tiež máte rovnako stiesňujúci pocit, ako ja. (A možno ten pocit mám len ja, lebo viem, že moji starší súrodenci sú bytosti inteligentné a oplývajúce logickým myslením a na ich školu by som sa nedostala, ani keby som chcela...)
Ale to nie je podstatné, pretože hoci neviem, čím chcem byť, viem ,kým chcem byť. Chcem byť človekom, ktorý....
-bude spokojný zo svojim životom
-nebude strácať kľúče, peniaze ani ľudí
-bude pre niekoho vzorom
-nájde svoju spriaznenú dušu
-bude pomáhať ostatným
-bude písať a hovoriť o niečom alebo o ničom spôsobom, že ľudia budú šťastnejší
-bude mať rodinu a priateľov na prvom mieste
-si nechá zatúlané zvieratko a bude sa oň starať
-bude mať vlastný dom/byt/karavan/možno len izbu zariadenú úžasne a podľa seba
-sa nebude báť povedať, čo si myslí a bude stály vo svojich presvedčeniach
-miluje svoje prácu a všetko, čo robí
-sa bude smiať tak nahlas, že sa začnú smiať aj ostatní
-bude kreatívny a inšpirujúci pre ľudí okolo
-sa nevymení za „lepší a modernejší“ model
-sa odnaučí vzdávať a písať tri bodky...
Našla by som toho aj viac, ale podstatou je, že....vlastne ani neviem( :D ) Asi chcem byť len tým, kým som, ale lepšou a vyrovnanejšou. Byť šťastná a byť dôvodom, prečo sú šťastní ostatní. A nato zatiaľ neexistuje žiadna vysoká škola. (keby existovala, bola by preplnená zbytočnými predmetmi zo psychológie, etiky a boli by tam nesympatickí profesori píšuci zbytočne hrubé knihy).


Fotky, ktoré sa záhadným spôsobom dostali do mojich rúk, sú úplne odveci a nehodia sa k tomu, čo som napísala 
Photo by my brother(netuším, čo to je, ale je mi to sympatické)

(najlenivejší člen rodiny)
http://www.youtube.com/watch?v=pfvUDLvtRFE
To je odo mňa na dnes všetko ale ak by ste poznali nejakú dobrú a zaujímavú vysokú školu, tak poraďte ;).

Vavá

streda, 15. januára 2014

Klobučník a šálka čaju

Snažím sa vžiť do role Alice (vyliečenej z alkoholizmu) a verte či nie, je to neľahká úloha. Žiaľ, naša učiteľka rada zadáva kreatívne úlohy nekreatívnym študentom. A tak rozmýšľam, v poslednej dobe akosi často, či by som dokázala odísť z tej úžasnej krajiny plnej čaju, koláčikov a nafetovaných vysmiatych
húseničiek(uznávam, bola tam len jedna, ale ja verím, že mala svoju podivnú rodinu, kde si všetci liezli na nervy svojou predstieranou a desivou inteligenciou).
Ale najradšej by som tam ostala, kvôli Johnovi, ktorý aj ako psychopat zaťažený na veľké hlavy vyzerá sympaticky. Hoci neviem, či by som mu aj ja bola sympatická. V poslednej dobe neviem zistiť, kde sa moja hlava nachádza a je čoraz ťažšie ju nájsť. Ale nesťažujem sa, kto potrebuje hlavu?
Stále si spievam potichu, aby som nikoho nerušila samozrejme  toto  a pri tom sa nedá rozmýšľať, aj keby som chcela.

Škola je stále nudnejšia, nudnejšia......a nudnejšia. Ale rada sa dívam na staré tablá z roku 1980 a som nesmierne šťastná, že sa také vlasy už nenosia.

A keďže mám pokazený foťák, ukážem vám pár mojich obľúbených obrázkov(za tento deň):
1. lebo súcitím s jej kľúčnymi kosťami 
2. má krátke nohy a nedočiahne na zem 
3. sa mi páčia jej rozmazané ruky   
4. chcem ísť niekde preč
5. má pekný sveter

Držte palce pri mojom zajtrajšom hereckom výkone na mojom najnajľúbeznejšom predmete(UMK). A aby som nebola suchar, čo tu dáv len jednu pesničku, tu je druhá...
teším sa na letoo

Vavá

nedeľa, 12. januára 2014

Problémy dnešnej generácie.

Lebo dnes sú všetci rebeli (a ja si skladám puzzle),
lebo všetci majú zrkadlovky a fotia sa pri sene alebo v lese (a tie trápne hlboké popisky k tomu),
lebo pijú Arizonu (a ja pokazený čaj, fuj),
lebo počúvajú Bring me the horizon spolu s rádiovými sračkami a fotia si jedlo a párky nohy (a veria, že Kali ma citáty).
Lebo by ma to ani nezaujímalo, keby ma to nebilo (do očí, do uší, do hlavy, do názorov) a lebo sa už bojím spýtať to prosté a blinkavo filozofocké: Kam to vlastne smerujeme?
Možno som len príliš skeptická.
A možno sa len bojím (že sa z toho čaju dovraciam).

Ďakujem za spoluprácu zátvoriek a prečiarknutých slov, je s vami život ľahší, značka, musela som sa požalovať, ospravedlňujem sa.

štvrtok, 9. januára 2014

Teraz sa mi fakt nechce toto.


Lebo na Vianoce sú ľudia lepší,
lepšie sa na to hrajú,
keď divákom sneží do očí.
Možno preto,
lebo to od nich nikto nežiada,
len daná situácia
a tej je ukradnutý odpor,
ktorý nevonia po revolúcií.
Takže som rada, že je po Vianociach.

Jesenná depresia nie je vina jesene, ono jeseň ako taká sa dá prežiť. Je spôsobená začiatkom školy. Zimná depresia zas nastáva, keď skončia „sviatky“. Všetky dobré nálady odchádzajú, tak nech tu vraj nie je také prázdno, povedala mi nedávno. Ďalej som sa s ňou už nerozprávala, lebo mi zovrela voda na čaj. Našla som snáď sto rokov starý otcov hrček s Flintstonovcami a zaliala matkin darček k meninám. ďalej už len zabubnoval zvoniec a dopisovania úloh bol koniec. Vďaka ti Paradox!
čaje z Marks and Spencer sú zbytočne drahé, ale pekne zabalené a chutia dobre. To, že som z jedného vracala, je nepodstatné (A).

A to, že čas beží (ako pes) mi nevadí, aspoň leto je bližšie. Aj keď má snežiť (vraj už od konca decembra, jup) ..
Mne to je jedno. Ako bude, tak bude, lebo kým je, je dobre, vždy lepšie, ako keď už nebude.
Aspoň tak nás to učili.
Akože dodatok: raz bude aj niečo zmyselné (možno dokonca zmysluplné), verím(e) v to.