piatok 19. septembra 2014

Spasiteľove radosti vs. plechové krabice.

Odkedy začala škola, žije pre: víkendy, stredy/štvrtky, robotov, vône príšer, chýbajúcich učiteľov a angličtiny, nemčiny...
+R.U.R. odkedy znova chodím na divadlo (to, že som tam bola až raz zo mňa robí plnohodnotného znovachodiča). Zvláštne. Paradoxy ako: To zvláštne klišéslovo "nadčasová" ten príbeh vystihuje bez toho, aby z neho bolo klišé. Roboti, ľudia, technika, človečina, zabili sa sami, zabili sa navzájom? Zotrú sa hranice medzi technikou a ľudskosťou. Čo by ste si vybrali vy? No, človek, dajme tomu, morálna voľba. Ale mali by roboti byť viac ľudskí? Boli zlí? Za to, že boli sami sebou? Strata individuality verzus smrtiaca stagnácia. ....
Okej, končím, len som nad tým tak rozmýšľala, bolela ma hlava a desila sa predstavy, akú nepochopiteľnú hru sa to zas snažíme zahrať. Navyše som si nikdy nerozumela s rozhodnutiami a tam je ich plno. Nerozhodujem sa? - nemožné. Rozhodla som sa nerozhodovať? - nonsens... Nemám k tomu postoj, nedá sa mi. A tak to ďalej neriešim a žijem pre víkendy, stredy/štvrtky, robotov, vône príšer, chýbajúcich učiteľov a angličtiny, nemčiny...

PS: občas rozmýšľam, prečo píšem na blog, keď už píšem, prečo píšem nezrozumiteľne? ale čo ja viem, asi som sa tak proste rozhodla.
A nakoniec sa smejte so mnou na "hipsterských" vtipoch.
okrem tohto, tento sa o hipstera ani neobtrel, ale hodil sa mi.

No a inak som rada takto článkovo zbytočná, ako sa máte vy?

sobota 13. septembra 2014

Rumový koláčik

Charakter je zvláštna vlastnosť. Buď ju človek má alebo nie a práve teraz mám pocit, že svetu chýba. Postoje a názory ľudí sa akoby menili podľa počasia. Počasia, ktoré práve vládne na facebooku, tumblr, v nejakom seriáli a zrazu po chvíli v tomto záludnom, ovplyvňujúcom svete sa im nič nezdá také zlé. Zvrhlé správanie, trápne vtipy a komentáre, texty plné bulshitov nadávok,  to všetko je v pohode, ak to má dostatok likov. A potom sa ráno zobudia, vzorne sa usmejú na svojich rodičov, nalepia si jednu zo svojich masiek, do tašky pre prípad pribalia ďalšiu, a žijú deň za dňom bez toho, aby sa pozastavili a porozmýšľali. Ich názory, postoje, myšlienky sa strácajú. Akoby povedala moja sestra: Ušli ako rumové koláčiky na zraze anonymných alkoholikov.
Nejdem sa pýtať otázky o tom, kam tento svet speje, prečo sú ľudia takí akí sú, nebojte, z toho som už asi vyrástla. (A možno nie :D) Ale je jedna vec, ktorú nedokážem pochopiť.
Prečo? Prečo sa ľudia tak veľmi snažia byť iní, aby ich ľudia, ktorí tiež nie sú sami sebou mali radi a obdivovali?
Aj keď priznávam, že niekedy je to ťažké. Niekde sa zvrhne ku „krutým politickým debatám“ a vy vidíte, že nikto nie je na vašej strane a tak nemáte chuť postaviť sa na lavicu a povedať im, že nesúhlasíte. A keď to niekto urobí, stále je ťažké pridať sa na tú menšiu nenávidenú stranu.
A napriek tomu je charakter vlastnosť, ktorú si ľudia vážia najviac.
Denne stretávam veľa rumových koláčikov kráčajúcich v stádach s povýšeneckým pohľadom. Vytvárajú vlastné uzavreté skupinky, píšu trápne komentáre na facebooku o veciach, ktorým nerozumejú, fotia svoje rumom presiaknuté zadky a sami o sebe si myslia, že sú cool. Možno je to ich životná náplň a nerada by som im to brala. A potom sa niekde, medzi touto masou zjaví človek s pevnými názormi, postojmi a vlastnými, neprivlastnenými myšlienkami a urobí svet o niečo krajším a spravodlivejším. 
Byť charakterným človekom nie je ťažké, všetko, čo je potrebné urobiť je nenechať ostatných ukradnúť vám vaše názory a zastrašiť vás tým, že „nebudete cool“.  

Vavá

sobota 6. septembra 2014

Stál štatút sám

v predstavách vždy vravel čau.
vyskakoval z dopravných prostriedkov
a opieral sa o steny. 
vlastne nemal rád, čo sa hýbe.
bol statik,
staticky tuctový,
štatistický špeciál.
mal rád istoty
/nevolil Fica.
úzke topánky
/široké zadky
lebo po nich sa dá pľacnúť 
a nesprávna obuv spôsobuje pľuzgiere.
v pohybe.

Začala škola a ja som začala upratovať. Na stole, v skrini, v poličkách... Tak som si čítala v zápisníku na básničky a rozhádzala si hlavu. Týmto prostým zápisom z tretieho júna. Občas mi je ľúto, že už takéto "básničky" nepíšem, ale akosi na to nemám hlavu (momentálne si ju rovno zoberte celú aj s tou bolesťou). Potešilo ma, že z takej zmätenice viem, o kom to je, prekvapilo ma, že je to tak nedávno, čo to bolo o ňom. Ale žiadna milostná melanchólia, vlastne som mu tam len po čase nadala a skončila. Využila pre pár slov vo viac riadkoch ako si zaslúžia a odhodila kdesi do temnej kutice.
A teraz o inom.