pondelok 24. novembra 2014

Problém "supermäkkosti".

Bola taká mala ihla. V skutočnosti nebola malá, bola len ihla a tak bola taká, aká bola. Malá. A bola sama. V celom hornom poschodí bytu bez čísla, lebo odpadlo a nikto sa nemal k tomu ho znova prilepiť na stenu. Vždy, keď tam niekto šil, musel sa spoliehať len na ňu a to nebolo nič moc. Bola to totižto nespoľahlivá ihla, čo rada chodila na výlety. Tak som sa raz nahnevala a povedala si, že ju nespustím z očí. Vytrvalo som na ňu žmúrila, až ma začali štípať. Šla som sa vyplakať na balkón, aby tá slaná voda vo mne zmrzla skôr, a keď som sa vrátila, bola preč.
,,Samozrejme..." unudene a skepticky som povzdychla a schovala látku. Dnes nepošijem. 
Šila som dlho. Nikoho už o tom nebavilo počúvať. V skutočnosti som za to nemohla ja, ale tá ihla. Nikomu som sa k tomu nepriznala. Mali by ma za blázna a ona to vedela, preto si toľko dovoľovala. 
Bol večer a ja som bola unavená. 
,,Samozrejme..." unudene a skepticky som povzdychla a schovala látku. Zostávalo mi pár stehov. Dva či tri, ale jednoducho som už nevládala. Položila som ihlu na nočný stolík a zhasla svetlo.
,,Prosím, nechoď preč, pekne ťa prosím. Už len dnes a dám ti pokoj, sľubujem!" zašepkala som jej a zaklipla oči. Aj taká ihla musí mať city...
Ráno som sa zobudila a automaticky siahla na stolík. Párkrát som naslepo zahmatala, ale už som to vedela. Bola opäť preč. Na výlete. Potvora jedna!
Malé čudo s chudými rukami a dlhými nohami som došila po týždni. Bola som spokojná. Niť mi skoro došla a z látky zostali len diery. Ihlu som zapichla do iheľničky a dlho na ňu pozrela. 
Nedbá na mňa, uteká, najradšej by sa už nikdy nevrátila. Lenže sa vrátila. Lebo sa bála, že by mi nejaká iná dopichala prsty.

sobota 8. novembra 2014

dada proti Dada.

Manifest dada možno poznáte a možno nie. Možno áno, ak ste to preberali v škole a ešte si to pamätáte. Možno nie, ak nie. Ja som rada, že som možno áno, oveľa menej rada som už za to, že som ho nikde nenašla v takej forme, v akej som chcela.

"A priori, to znamená po slepačky, Dada kladie nad čin a nad všetko: POCHYBOVANIE. Dada pochybuje o všetkom. Dada je pásovec. Všetko je dada. Nedôverujte Dada. Antidadaizmus je choroba: Autokleptománia, normálny stav človeka, je Dada. Ale skutoční dada sú proti Dada. 

AUTOKLEPTOMAN 
Ten, kto kradne - bez toho, aby dbal na svoj záujem, na svoju vôľu - prvky svojej osoby, je kleptoman. Kradne sám sebe. Odstraňuje črty, ktoré ho vzďaľujú od spoločnosti. Meštiaci sa navzájom podobajú- sú všetci rovnakí. Nepodobali sa však na seba..." (Tristan Tzara)

Čo som však našla vždy, bol návod, ako vytvoriť dadaistickú báseň aj s tým ich celým autotextom.... Nerobila by som to (ale možno áno, keď som to možno áno), ale drsne kreatívne úlohy našej slovenčinárky ma k tomu donútili.

streda 5. novembra 2014

Šťastný ďateľ.

Všade sa hovorí o tom istom. Ebola, lístky zadarmo a nový model latrín v predaji... Už ma to nebaví počúvať a tak stále spím a nič nerobím. Ale nie je to také ľahké, ako by sa mohlo zdať, pretože chcieť niečo robiť a nič nerobiť je silný rozkol osobnosti. Skončím  ako Othello, čo sa otrávil Hamletom po tom, ako ho zaškrtil Iago...
Takže pred tým, než tu niečo zomrie (aj keď ja tu už dlhšie cítim zhnité maliny), poviem len:
A už mám plán.
1. napíšem si životopis do Martinusu
2. strávim čas so starkou a ukradnem jej tajomstvá
3. vystraším Ježiška
4. naplním sľúbené
možno trochu neskôr...
5. veci nechám pred dverami, aby nebolo čo upratovať
Ale teraz idem do školy.
Čítajte Slovákov (blogových, knižných, tých z toaleťákov...), smejte sa so smejúcimi psami, nedovoľte vašim palcom behať vám po bruchu a bojte sa želatíny.
Plus reklama s krásnou Kayou, ktorá stojí pre mňa za dvadsaťjeden minút života.

He's up each morning bright and early
To wake up all the neighborhood
To bring to ev'ry boy and girlie
His happy serenade on wood