Veľa slov/Veľa myšlienok

Akosi som sa rozpísala o panelákoch. O ľuďoch v bytoch a bytoch v ľuďoch. 

Byt 35 A
...žili spolu s realistickou pani Oliverovou, ktorá bola dobrou manželkou a mamou, ale pre opis ich rodiny nie je veľmi dôležitá. Stačí povedať, že otázky svojej dcéry ignorovala a nápady manžela tiež. Ale vrátim sa späť. Peťa mala na svoj vek pomerne veľkú hlava a to nielen z vonkajšieho hľadiska. Mala v nej toľko myšlienok, až ju niekedy premohol strach a ona si predstavovala, ako jej hlava pukne v krásnej rovnej úsečke, kde bod A je jej pravé ucho, bod B ľavé ucho a všetky myšlienky a nápady vyletia vonku. Keď si to predstavila, veľmi sa zahanbila nad tým, ako škaredo rozmýšľa nad niektorými svojimi susedmi, hlavne nad pani Kolarovou, ktorá ju pravidelne nútila nosiť jej tašky na najvyššie poschodie. Samozrejme, ak by sa nebála, že jej hlava pukne a ona sa to dozvie, nevadilo by jej zmýšľať ešte horšie, takže môžeme povedať, že vďaka svojej hlúpej detskej predstavivosti bola ako tak slušná a milá....



Byt 38 A a 38 B
...na piatom poschodí býva blonďavé žieňa. Nosí šaty a sukne po kolená, papierové tašky zo zeleninou a vyzerá na dvadsať, aj keď má o päť rokov viac. Žije sama rovnako ako chlapík oproti nej. Je to chlapík, pretože nosí oblek bez saka, motýlika a kravaty, rád večer behá a nosieva papierové tašky s čerstvým pečivom. Nasťahovali sa pred piatimi rokmi. Ona v pondelok a on v piatok. Stretli sa dvakrát a doteraz nevedia, že sú susedia...

Byt 35 A
...dvojizbový byt s lukratívnou lokalitou blízko parkoviska nákupného centra orientovaný na juh s panoramatickým výhľadom na garáže. Možno ak by v inzeráte stála pravda a nie preklišované klamstvo, nikto by sa nenasťahoval. Našťastie aj ľudské klamstvá sa vedia zaobaliť do strieborného celofánu a spojiť dvoch už spojených ľudí. Manželia Vrabcovci, nechovajúc žiadneho vtáčika len morské prasiatko, sa nasťahovali dovnútra deň po svadbe. S kruhami pod očami a dosť silnou bolesťou hlavy spôsobenou šampanským ťahali škatule hore schodmi... 

Keď sa na to tak dívam, zisťujem, že som sa rozpísala akosi viac, ako som chcela. 

Ukončím to tým, že sa s vami podelím o túto stránku, na ktorú som dnes náhodou klikla a náhodou tam pobudla ešte takú hodinku.

Designed for life 

Problém "supermäkkosti".

Bola taká mala ihla. V skutočnosti nebola malá, bola len ihla a tak bola taká, aká bola. Malá. A bola sama. V celom hornom poschodí bytu bez čísla, lebo odpadlo a nikto sa nemal k tomu ho znova prilepiť na stenu. Vždy, keď tam niekto šil, musel sa spoliehať len na ňu a to nebolo nič moc. Bola to totižto nespoľahlivá ihla, čo rada chodila na výlety. Tak som sa raz nahnevala a povedala si, že ju nespustím z očí. Vytrvalo som na ňu žmúrila, až ma začali štípať. Šla som sa vyplakať na balkón, aby tá slaná voda vo mne zmrzla skôr, a keď som sa vrátila, bola preč.
,,Samozrejme..." unudene a skepticky som povzdychla a schovala látku. Dnes nepošijem. 
Šila som dlho. Nikoho už o tom nebavilo počúvať. V skutočnosti som za to nemohla ja, ale tá ihla. Nikomu som sa k tomu nepriznala. Mali by ma za blázna a ona to vedela, preto si toľko dovoľovala. 
Bol večer a ja som bola unavená. 
,,Samozrejme..." unudene a skepticky som povzdychla a schovala látku. Zostávalo mi pár stehov. Dva či tri, ale jednoducho som už nevládala. Položila som ihlu na nočný stolík a zhasla svetlo.
,,Prosím, nechoď preč, pekne ťa prosím. Už len dnes a dám ti pokoj, sľubujem!" zašepkala som jej a zaklipla oči. Aj taká ihla musí mať city...
Ráno som sa zobudila a automaticky siahla na stolík. Párkrát som naslepo zahmatala, ale už som to vedela. Bola opäť preč. Na výlete. Potvora jedna!
Malé čudo s chudými rukami a dlhými nohami som došila po týždni. Bola som spokojná. Niť mi skoro došla a z látky zostali len diery. Ihlu som zapichla do iheľničky a dlho na ňu pozrela. 
Nedbá na mňa, uteká, najradšej by sa už nikdy nevrátila. Lenže sa vrátila. Lebo sa bála, že by mi nejaká iná dopichala prsty.

Rumový koláčik

Charakter je zvláštna vlastnosť. Buď ju človek má alebo nie a práve teraz mám pocit, že svetu chýba. Postoje a názory ľudí sa akoby menili podľa počasia. Počasia, ktoré práve vládne na facebooku, tumblr, v nejakom seriáli a zrazu po chvíli v tomto záludnom, ovplyvňujúcom svete sa im nič nezdá také zlé. Zvrhlé správanie, trápne vtipy a komentáre, texty plné bulshitov nadávok,  to všetko je v pohode, ak to má dostatok likov. A potom sa ráno zobudia, vzorne sa usmejú na svojich rodičov, nalepia si jednu zo svojich masiek, do tašky pre prípad pribalia ďalšiu, a žijú deň za dňom bez toho, aby sa pozastavili a porozmýšľali. Ich názory, postoje, myšlienky sa strácajú. Akoby povedala moja sestra: Ušli ako rumové koláčiky na zraze anonymných alkoholikov.
Nejdem sa pýtať otázky o tom, kam tento svet speje, prečo sú ľudia takí akí sú, nebojte, z toho som už asi vyrástla. (A možno nie :D) Ale je jedna vec, ktorú nedokážem pochopiť.
Prečo? Prečo sa ľudia tak veľmi snažia byť iní, aby ich ľudia, ktorí tiež nie sú sami sebou mali radi a obdivovali?
Aj keď priznávam, že niekedy je to ťažké. Niekde sa zvrhne ku „krutým politickým debatám“ a vy vidíte, že nikto nie je na vašej strane a tak nemáte chuť postaviť sa na lavicu a povedať im, že nesúhlasíte. A keď to niekto urobí, stále je ťažké pridať sa na tú menšiu nenávidenú stranu.
A napriek tomu je charakter vlastnosť, ktorú si ľudia vážia najviac.
Denne stretávam veľa rumových koláčikov kráčajúcich v stádach s povýšeneckým pohľadom. Vytvárajú vlastné uzavreté skupinky, píšu trápne komentáre na facebooku o veciach, ktorým nerozumejú, fotia svoje rumom presiaknuté zadky a sami o sebe si myslia, že sú cool. Možno je to ich životná náplň a nerada by som im to brala. A potom sa niekde, medzi touto masou zjaví človek s pevnými názormi, postojmi a vlastnými, neprivlastnenými myšlienkami a urobí svet o niečo krajším a spravodlivejším. 
Byť charakterným človekom nie je ťažké, všetko, čo je potrebné urobiť je nenechať ostatných ukradnúť vám vaše názory a zastrašiť vás tým, že „nebudete cool“.  

Vavá

Walk you home

Ľudia dokážu byť pekní
Niektorí veria a nevedia
iný vedia a neveria
a ja verím a viem
že ľudia sú ľudia
A dokážu byť pekní
Ak chcú

Walk me home

You sexy thing (hľadám meno pre dievčinu).

Už som, myslím, niekedy teraz spomínala, že nič nerobím. Len listujem, rolujem, sledujem. Ani s ľuďmi sa mi nechce byť, pokiaľ veľmi nechcú oni a ja im veľmi chcem urobiť radosť. Dnes asi pôjdem robiť radosť (aj sebe) sledovaním ne?radostného filmu Kandidát na námestí z toho pivového autobusu, čo chodí po Slovensku.
(Skoro som zabudla, hľadám pre ňu meno, nemáte nápad?

)

A pretože ja nič neprodukujem a ani sa nechystám, idem chváliť produkty iných.
Paper place (roztomilá rozprávka. ako v nich vedia všetko povedať bez hovorenia...)
Pine a Voicemail 
super pesníčka a obrázky.

Noviny a Menorca a skinheadi.

Ľudia, trpiaci chorobnou túžbou kupovať si televíziu so stále väčšou uhlopriečkou, môžu byť nebezpeční! Možnosť odosobniť sa od diania v televízií vraj negatívne vplýva na psychiku každého priemerného človeka. Niektorí jedinci nadobúdajú kýžený pocit "vševedúcnosti", ktorý podľa doteraz získaných dôkazov v skutočnosti nemôže existovať. 
Začiatky tejto poruchy siahajú do dávnej minulosti, keď samozvaní čarodejníci videli osudy druhých v sklenených guliach. V tej dobe sa manipulátori na rozdiel od súčastnosti nachádzali pred sklom a nie za ním. 
Na úspešnom uchytení tejto ilúzie v dnešnej spoločnosti sa zaslúžil hlavne nedostatok skutočného nebezpečenstva, plochosť obrazovky a účinnosti vety: ,,Veď to je len vymyslené.". Môže mať tiež vedľajšie príznaky, ako nečakané nadobudnutie znalostí v oblasti politiky, školstva či športu, ktoré môžu okolie vytáčať do nepríčetnosti a tým pádom ho robiť nebezpečným. Za stáleho fungovania vety "veďjetolenvymyslené" už prišlo o život alebo aspoň k úrazu mnoho obyvateľov tejto planéty. 
V tomto čase však táto porucha ešte nie je potvrdená žiadnou nezávislou ani (napeniazoch) závislou vedeckou organizáciou, takže ju nikto nemôže vyvrátiť.

Och! Och za mojou novinárskou kariérou, ktorá zomrela niekde na polroku, och, za všetkých chudákov, ktorí musia počúvať svoju matku, ako sa vyzná v cyklistike a psychológií. Ale po tom, ako som sa posťažovala, sa idem aj radovať. Veď je leto, občas aj teplo, mrhám časom na ničnerobenie a z časti úspešne bojujem proti závislosti na káve.
Posledne som spomínala, že idem na dovolenku. A bola som. A šla by som zas...

preddovolenková Depresia.

chlpaté nohy,
veľa práce,
hnusné slová,
plechovky od piva,
piesok v zadku,
celulitída.
letné lásky a šitové romány
šitové lásky a letné romány.
ležanie
jedenie
chodenie
sprchovanie

prehĺtanie
schovávanie
a zas ďalšia medzera.

Poďme niekam

Už som dlho neurobila/nenapísala nejaký zoznam. Musela som to napraviť a keďže v posledných dňoch som sedela doma a učila sa dejepis, rozhodla som sa napísať si pár miest, kam by som išla. (Ak by som nemusela sedieť doma a učiť sa dejepis.) 
1.Benátky
Možno je to tými peknými obrázkami na tumblr, chlapi v pruhovaných tričkách na gondolách...A možno majú pravdu tí, čo hovoria, že to tam zapácha rybami, je tam vlhko a nič zaujímavé na tom meste nevidia. Ale kým tam nepôjdem a nevytvorím si názor sama, radšej ostávam pri svojej predstave o zvláštnom meste s krásnymi budovami a sympatickými rybármi. 

 2.Paríž
Historické budovy, dobré jedlo a koláče, kaviarne, uličky...Nie, verím tomu, že sa Paríž nepreceňuje a je presne taký úžasný, ako vyzerá v mojich myšlienkach.

3. Stockholm
Z neznámych príčin mi je toto mesto sympatické.  

4.Santorini
Grécko, biele domčeky s modrými strechami, v hlave pesničky z Mamma mia, ranné prechádzky po kamenných chodníkoch v úzkych uličkách, mokré vlasy, na nohách sandálky a biele plachetnice.... 

5. Londýn
Neviem, prečo som si myslela, že to mesto nie je ničím zaujímavé, ale som rada, že sa môj názor zmenil a dúfam, že to naozaj nie je len kôpka červených autobusov pri Big Bene a otravných turistov fotiacich sa pri telefónnych búdkach. (Nie žeby ja som si takú fotku nespravila, ak by som mohla :D ) 

6.Amsterdam
Milujem staré bicykle, bicykle s košíkmi(vlastne všetky bicykle) a mesto, kde si ich môžete požičať a len tak sa na nich povoziť medzi peknými budovami nemôže nebyť úžasné.

7. Rím
Kto by nechcel ísť do Ríma?  

8.Viedeň
Krásne mesto. A ešte k tomu sa tam hovorí po nemecky!

 9.Praha

Lístok do Prahy z môjho mesta stojí 9 eur a ešte nikdy som tam nebola! Rada by som sa prechádzala po pražských uličkách so zmrzlinou v ruke, sadla si na lavičku a pozerala okolo seba. 

10.Drážďany

Nemôžem vynechať ani Nemecko a počula som o Drážďanoch tak veľa krát, že tam proste musím ísť a pozrieť sa, či je aj naozaj také pekné.

 

A potom je tu ešte Belgicko, Kodaň, Holandsko, Canada, Vancouver, Indický oceán, Island, Škótsko,  Berlín, Taliansko a veľa iných miest.
Keď si tak po sebe čítam tie miesta, asi to nie je nič originálne. Žiadne záhadné kúty sveta, v ktorých bol len málokto.  Nevadí. Aj tak by som tam rada prežila aspoň chvíľu, pretože byť cudzincom je občas fajn.
Ale nechcela by som ich navštíviť len narýchlo, so školou, pozrieť si pamiatky, spraviť stovky fotiek, vycapiť ich na facebook a odísť. Na každom mieste by som prežila aspoň pár dní, pochopila, aké to mesto je, akí sú ľudia v ňom, zistiť, či sa mi tam páči a či sa ja páčim im. 


Vava

Čokoládové bochne.

Dnes a zajtra je zo mňa veľká pani kuchárka, že ak to nevyjde s vysokou, otvorím si asi pekáreň. Bez zliav pre známych, s vysokými cenami a malou výkonnosťou. A objednávky budeme prijímať len telepaticky alebo cez papagája.
Lebo inak by som sa z toho pečenia už scvokla. To som dnes robila tú ľahšiu časť a teda cookies. A pretože to všetci poznáte, ale aj tak je to ľahké, rýchle a dobré (a fotila som to lebo potrebujem dokumentáciu), tadá, zapečte si so mnou.

I dont know where i left my mind

„Slečna, neprší na vás?“ usmieval sa na mňa chlap z bielej dodávky DPD, keď som si hrdo  zmrznuto vykračovala v najväčšom daždi za posledné dni v kvietkovaných šatách a bez dáždnika z maturít domov.

„Nie,“  odpovedala som a z vlasov mi kvapkalo rovno na tvár a namaľované mihalnice. A hoci na mňa nepršalo(vôbec vôbec), aj tak som ku nemu nasadla do auta a pár minút sa s ním rozprávala o ničom. 
A možno preto, že som nezodpovedná, nenosím tielka, pančuchy ani pršiplášť, som teraz chorá.

Včera nastal veľmi významný moment v mojom živote, keď som si uvedomila, že viem vymenovať len 3 členov skupiny ABBA( ach Benny, Benny), jedného herca, ktorého priezvisko sa začína na R(za toto sa hanbím najviac) ,dvoch významných španielov a 4 slovenských tenistov. Kompenzuje sa to aspoň tým, že zvládam za 15 sekúnd povedať 10 pojmov z futbalu(11 ak by sa rátali podkolienky) a nakresliť kolovrátok.
Ale napriek mojim nezdolateľným znalostiam sme prehrali.

Mám chuť si niečo prečítať. A tiež ostať zajtra doma, pozerať filmy, piť čaj, jesť malinový koláč...nie, musím ísť do školy a zapísať sa na vhodný obor, lebo naše Gymo musí byť extra a vyučovať inak. A tiež nemôžeme chodiť na exkurzie trinásteho piatok, len tak by the way.

Myslím, že každé dievča sa musí poprechádzať po zamilovanom chodníčku, na ktorého konci zistí, že ani zaľúbená nie je, len sa jej páčilo, ako v danej chvíli chlap vyzeral a pôsobil a tiež zistiť, že v ostatné dni taký vôbec nie je.

Už len desať dní a mojich sladkých šestnásť si odpláva niekde do hlbín minulosti. (Chcela som dať veľavýznamné tri bodky, ale jedna je úprimnejšia)

Vava

Tehly.

Druhý silno šťastný článok, lebo veci sa mi daria, ale v medziach, tak sa z toho môžem tešiť. Konečne som si aj na môj počítač dala blackberrylink a dostala tu všetky tie trápne fotky, ktoré sa mi tam od Londýna hromadili. Sú šumené (lebo foťák okupoval tatúch) a zrejme nezachytávajú to, čo sa v Londýne s takou obľubou zachytáva, ale prežijem to.

Mám ťa rada, nie veľmi, ale trochu

Pre túto krásnu kytičku som o pol dvanástej, hladná a dehydrovaná, stála v nekonečnej rade v kvetinárstve pri námestí spolu so skupinou mužov tridsiatnikov, hromadne kupujúcich tie isté červené ruže, platiacich kreditkami(vzhľadom na to kvetinárstvo sa čudujem, že to bolo možné) a rozprávajúcich o včerajšom zahanbujúcom hokeji. A jednou vetou aj o tom,pre koho tú ružu zabalenú v podivnej bielej látke majú. Vyberanie kvetov nie je mužská práca. Zoberú ho bez toho, aby rozmýšľali alebo sa naň aspoň pozreli. V bielom vedierku bolo štrnásť tmavo červených ruží a piati chlapi zobrali tie so zvädnutými lupienkami, kým rozoberali...nie som si presne istá, čo.

Na poličke sa mi hromadia knihy...a páči sa mi to. Čítam Petra a Luciu, tajne dúfam, že ma nikto v žiadnej súvislosti nebude prirovnávať k jemnému dotyku krídel holuba alebo lanke a podobne. V slepých uličkách si čítam Peteraja a
        
         Vždy si iná  Vždy si iná
     Občas je mi z teba zima
  Občas sa ti podobám

Dozvedám sa veci, ktoré som asi vedela: "Pančucháče sú v ľahu ťažšie ako postojačky."

A ja mám kvety rada. Najmä malé tulipány, orgovány, margarétky, biele púpavy a ružové muškáty, ktoré máme v kuchyni..

Od včera mi v hlave hrá jedna pesnička, ku ktorej sa nepriznám. Bola som na divadle O Ruženke. V hlavnej role aktívna princezná, ktorá si pre ružu od princa hrdo prišla cez celé javisko sama, lebo on zabudol. Babička, ktorá sa odmietla hrbiť, lebo je to trápne, štvorročná herečka hľadajúca polovicu hry svoju mamu s foťákom a katastrofálny záverečný tanec...ale aj tak boli úžasní!! A zjavne mali aj šikovného režiséra (:D).
+Najkrajšia veta: "Ruženka, zoberieš si ma za ruku?"

Aký ste mali víkend? Máte radi Peteraja? A do tretice: Ktoré kvety sa vám najviac páčia?
Idem sa vrhnúť na ďalší diel Gilmoriek, pretože sa mám učiť...logické...

Vava

Girl, dont be so sad

Medzi panelákmi, na sídlisku, obklopený betónom, sa veci zdajú skeptickejšie. Na chodníkoch sa vytvárajú šedé kaluže a ľudia na balkónoch vyfukujú dym z cigarety do povešaného oblečenia.

Sme panelákové deti, tenisky pokladáme na studené schody a starý hnedý výťah je našim nepriateľom. Betón vytvoril okolo našich životov šedú klietku...

Slnko vychádza každé ráno a zapadá každý večer. Nie je to komplikované a predsa zo života robíme priveľkú drámu.

Ak by som mala vybrať obrázok, ktorý dokonalo opisuje našu triedu, bol by to tento. 

(Ale mám sa dobre, aj keď to tak niekedy nevyzerá.)
Páči sa mi, ako sa niektorí ľudia hrajú so slovami. Pár veršov, ktoré sa mi za posledné dni najviac páčili:

Vlado Janček:

Ľudstvo
---------
Vpred! Ku hviezdam chceme rásť!
Vesmír bude NASA vlasť.

Bank’s not dead
----------------
V banke je klietka hanby,
v klietke je klientka banky.

Tak už sa to chodí
--------------------
Celou cestou do lesa
strašne išlo dobre sa.
Celou cestou z lesa
strašne išlo zle sa.

Keď je jedným dobre,
iní majú smolu:
horár ide hore,
dolár ide dolu.

Toto som našla na jednom ÚŽASNOm blogu a akosi mi to nejde von z hlavy. Lifetime:
rada sa prechádzam,
v archíve vlastnej mysle.
v polnočnom tichu,

predčítam si z 

obrazov a spisov

vlastnej pošetilosti.

Ak poznáte nejakého dobrého básnika, knihu alebo blog...napíšte.
5seconds of Summer
Vava

Kapusta a cherry paradajky

A tak si žijem, väčšinou som z nevysvetliteľných príčin šťastná, inokedy nie. Občas hrám na klavíri, občas na gitare, občas sa učím spievať, občas animátorčím a občas si čítam anglické a talianske slovíčka. Tancujem si po schodoch, prechádzam sa po večeroch a mám pokušenie cvičiť pilates. Zaľúbila som sa do čítania kníh pred spaním a rada píšem niečo zvláštne, čo sa nedá nazvať poéziou, ale mne sa to páči. Nie presne to, čo vytvorím ale to, že som „niečo“ mala vnútri seba a zrazu je to von a ja mám priestor na ďalšie myšlienky.  

Okrem toho ma mrzí, že nie som poctivý študent. Chvíľami by sa mi páčilo mať samé jednotky, byť tým zodpovedným a zaujímať sa o nezaujímavé veci, ktoré nás tam učia...ale

môj život je krajší ako bol pred rokom, pol rokom, pár mesiacmi. Robím veci, ktoré ma bavia(konečne) a naplňujú(druhá až štvrtá veta) a častejšie sa rozprávam s ľuďmi, ktorých ľúbim a viac ich počúvam.

Ľúbení ľudia:
osoba, ktorá nie je panovačná  (J/E)
          , ktorej posteľ je veľmi pohodlná  (A)
          , ktorá má vždy veľa čokolády (Z)
          , ktorá ma rozosmieva, keď som smutná (J)
          , na ktorú žmurkám (V)
          , s ktorou sa nikdy nehádame (M)
          , ktorá tvorí zo (Z) nezvládnuteľnú dvojicu (B)
          , ktorej palacinky sú najlepšie (T)
          , s ktorou sa rozprávam málo, ale mám ju rada a asi viac než ona mňa :D (M)
          , ktorá je pozitívna a talentovaná (B)
               
A je mi dobre.  Možno to nie je najsprávnejší postoj, ale nemôžem zato. Každý sa zaujíma o niečo iné a ja nepatrím medzi tých úžasných študentov riešiacich olympiády z každého predmetu.

Ale snažím sa snažiť, pretože preto.

(Chcem vedieť hrať na gitare ako on. A jeho tiež ľúbim, aj keď nie tak veľmi)

Prosím, prosím povedzte, že tiež nie ste dokonalým študentom a občas sa nenaučíte na fyziku. 

Sľubujem, že sa polepším a budem pridávať fotky, ktoré sama odfotím. A zatiaľ obrázky, ktoré sa mi(z ďalších neznámych príčin) páčili.

Vava.

Mala by som...

...písať laboratórnu prácu z fyziky na tému pružinový oscilátor, naučiť sa dejepis, pridať tu(konečne) niečo zmysluplné alebo aspoň poloplné, prestať strácať mobil a následne ho nachádzať vedľa mňa na posteli, nejesť tak veľa sladkostí a asi sa aj menej sťažovať (:D).

A možno

Ak by sme boli báseň

ja prvý verš a ty druhý

nerýmovali by sme sa.

Rýmy, zhody, kompromisy sú pre nás príliš zložité.

Boli by sme báseň bez pointy.

Plná myšlienok a názorov

a dramatických prestávok, počas ktorých by sme sa bozkávali.

V strede viet by sa stretávali prebytočné čiarky,

zapíjali by samotu, chlapov a osud.

A výkričníky by sme zrušili.

Nehodia sa do nášho sveta.

Kúpili by sme si v martinuse knihu o behaní.

Prozaickú poetickú umeleckú...

aspoň na obálke.

Podobne ako my.
A možno by sme len čakali
v hrubej zbierke na polici v knižnici.

Čakali na prečítanie v tmavej kaviarni na rohu

a zaspávanie pri nočnej lampe.

Zmysluplné myšlienky ma však obchádzajú a ja neviem, ako ich prilákať do útrob mojej hlavy. A tak vám tu dám len ďalší výplod, za ktorý sa o pár rokov a možno dní, už nebudem priznávať.  

Vava

Dajme si koláč

Roztopašná chôdza popri skrinkách
stretneme sa pri orieškových milkách
z lidlu
vravíš, že tam majú lacnú zmrzlinu.
Roztopašné kroky popri skrinkách
usmejem sa na teba pri nesolených chrumkách.
A ak budeš chcieť, tak budem tvoja
roztopašná slečna
a ak budem chcieť tak budeš môj.
Veď láska nie je večná.
Aspoň naša nie.
Lebo sa smeješ príliš zvláštne

a ja zmýšľam trochu

roztopašne.

Zajtra je piatok!

Môj život na strednej by sa dal nazvať jedným nekonečným čakaním na víkend a prázdniny. A preto sa snažím každou časťou môjho tela prinútiť čas, aby plynul rýchlejšie a zastavil sa až v lete.

Rada by som si teraz maľovala a prechádzala sa niekde, kde je pekne a slniečkovo, napríklad po talianskych alpách alebo Paríži. Ale bolí ma hlava a moja energia klesne na bod mrazu už pri varení si kamilkového čaju a kráčaní po schodoch.
Každopádne by to maľovanie nebol najlepší nápad. Neviem, či sa to stáva aj vám, ale moje predstavy sa málokedy odrazia na papieri. V mojej hlave sa mi návrhy zdajú krajšie, originálnejšie, zaujímavejšie....a pritom také nie sú.
A možno sú, len sa strácajú v tom, že neviem maľovať. A tak radšej nechám štetce položené v šuplíku, skicár pod posteľou a farby v kúpeľni.

Videli ste film Stuck in love? Akosi sa neviem rozhodnúť, čo si o ňom mám myslieť. Z časti sa mi páčil a z časti sa bojím toho, že je to len blbosť, ktorá sa snaží hrať na niečo intelektuálne a ja som jej to uverila.
(Ak ste ho nevideli, tak si ho pozrite!!! Naozaj ma zaujíma, či ste ho už videli, nevideli a čo si o ňom myslíte.)

Vava

Just keep your head above water...

Vonku svitá na lepšie časy, na jar a v mojej duši sa zatvárajú okná. Slnko je príliš prudké na depkárske rolety, rozmýšľam, že si kúpim žalúzie. Také sivohnedé, aké bývajú v starých šedých panelákoch.

 

Najviac som sa bála toho, že sa utopím a zomriem. Predstava na to ma desila. Ale potom...potom som si uvedomila, že presne to sa teraz deje. Topím sa, pomaly klesám dolu na dno oceána a tlak sa snaží rozdrviť mi lebku.
Rozmýšľam, čo bude, keď sa moje nohy dotknú dna a moje okolie zaplní tma. Bude mi zima na plecia a členky a možno si to ani neuvedomím, lebo v tom čase už nebudem mať kyslík a bude mi zbytočné, že zvyknem dýchať do bránice.


-niektorí ľudia sú príliš usmiaty pre tento svet- 

Mám pripravené kvetináče a hlinu, na okne budem pestovať oregano, pažitku, levanduľu a pri dome slnečnice, orgován a čučoriedku. Chýba mi jar. Tá jar vnútri mojej duše, keď som hrala Beethovena a cez strešné okno ma slnko hrialo na krku. Teraz hrám Chopina.
Ak by som sa narodila ako umelec, chcela by som byť umelcom rock n rollu, umelcom, ktorý strieka farby naokolo a vytvára diela, ktorým sám nechápe, umelcom s rukami hrajúcimi bláznivé tóny a dušou, ktorá si užíva život. Melancholici majú v hlave príliš veľa nesplnených snov a nevyslovených slov. 

Vava

Nebuď labuť (budem).

Už týždeň mi neodpísal, ale trápilo ma to len okrajovo (trochu preháňam, ale presné počty znejú maniakálne). Vedela som, že mi raz tak či tak napíše znova. Nechápala som, prečo mi to robí, čo tým sleduje a prečo tak sleduje mňa. Druhé „sleduje“ sa možno patrilo počastovať capslockom, ale potom by to bolo ešte desivejšie, aké to už je. Aby bolo jasno, nebola som nijak milá, aj keď som nad tým párkrát rozmýšľala. To ma dostatočne vydesilo.

Ale teraz som nahnevaná a smutná. Nie z toho tam, to by som si nedovolila. Z toho dobrého pocitu, ktorý vo mne dokážu niektorí vyvolať a ja nie. Nie sama v sebe, v niekom inom, kto ma možno nepozná ani nikdy nebude. Aj na ten pocit zabudne a ja o ňom nemusím vedieť. Ale ide o pocity, princípy a o osud, veď viete, ako vždy.

Pre tých, čo by nechápali, kúpila som si čiernu fixku, výkresy a redisperko a tiež bôb, ktorý vôbec nesplnil moje očakávania o tom, aký by mal byť. Som trochu zmätená, nepočúvam, čo mi ostatní vravia a nechcem rozmýšľať, prečo sa usmievam. Myslím, že je to choroba. Zlá,škaredá, bez sopľov a škrabania v krku, ale škrabe ma všeličo. Napríklad päta z toho všetkého prechádzania sa v termoponožkách. Hromadia sa okolo mňa hrnčeky prázdnej kávy a jedna prázdna miska.

Kocky sú hodené....

...ale ja hádžem ihlany. Dozvedela som sa, že niekedy je ťažké povedať pravdu, pravý priateľ vás nikdy neopustí, v dnešných dňoch čítame menej, ľudia potrebujú sny, dobro v rozprávkach vždy zvíťazí/v skutočnom živote nie, ľudia sa menia a sme kto sme. A tak som zavrela weheartit so zmiešanými pocitmi, pozrela sa na hodniky a uvedomila si, že je polnoc, najvhodnejší čas oživiť ešte nenájdené schopnosti v angry birds.


Trochu o tom, ako som si kúpila časopis:
Brázdila som blogy a čítala si články o korektoroch na oči, ktorý nepoužívam a asi ani nebudem. A potom som si uvedomila, že by bolo fajn prečítať si niečo zaujímavejšie a klikla TU. Objavila link na TOTO a hneď dala sledovať(neskutočne obdivujem ľudí, ktorí dokážu kresliť, tvoriť a proste sú schopní). Prečítala si o novom časopise s rôznymi DIY a povedala si, že by som si ho možno kúpila. Obchádzala novinové stánky s myšlienkou, načo mi bude, keď nedokážem ani rovno strihať. Ale keď som musela 10 minút čakať na jazykovke ,vedľa ktorej sa nachádza malý stánok, bolo rozhodnuté. A tak som si kúpila Mollie tvorí a cestou vlakom, keď mi neznámy chlap oznamoval, že musí čúrať, som listovala a zisťovala, že by bolo fajn, byť trochu kreatívnejšou. Neviem, či si kúpim ďalší, možno ak budem mať náladu, ale rozhodne to nebola zlá kúpa(neviem, či som už niekedy použila slovo kúpa). Vďaka ich receptu sa mi podarilo upiecť malé čokoládové tortičky, z ktorých som neskutočne šťastná!!!