Veľa slov/Veľa myšlienok

Akosi som sa rozpísala o panelákoch. O ľuďoch v bytoch a bytoch v ľuďoch. 

Byt 35 A
...žili spolu s realistickou pani Oliverovou, ktorá bola dobrou manželkou a mamou, ale pre opis ich rodiny nie je veľmi dôležitá. Stačí povedať, že otázky svojej dcéry ignorovala a nápady manžela tiež. Ale vrátim sa späť. Peťa mala na svoj vek pomerne veľkú hlava a to nielen z vonkajšieho hľadiska. Mala v nej toľko myšlienok, až ju niekedy premohol strach a ona si predstavovala, ako jej hlava pukne v krásnej rovnej úsečke, kde bod A je jej pravé ucho, bod B ľavé ucho a všetky myšlienky a nápady vyletia vonku. Keď si to predstavila, veľmi sa zahanbila nad tým, ako škaredo rozmýšľa nad niektorými svojimi susedmi, hlavne nad pani Kolarovou, ktorá ju pravidelne nútila nosiť jej tašky na najvyššie poschodie. Samozrejme, ak by sa nebála, že jej hlava pukne a ona sa to dozvie, nevadilo by jej zmýšľať ešte horšie, takže môžeme povedať, že vďaka svojej hlúpej detskej predstavivosti bola ako tak slušná a milá....



Byt 38 A a 38 B
...na piatom poschodí býva blonďavé žieňa. Nosí šaty a sukne po kolená, papierové tašky zo zeleninou a vyzerá na dvadsať, aj keď má o päť rokov viac. Žije sama rovnako ako chlapík oproti nej. Je to chlapík, pretože nosí oblek bez saka, motýlika a kravaty, rád večer behá a nosieva papierové tašky s čerstvým pečivom. Nasťahovali sa pred piatimi rokmi. Ona v pondelok a on v piatok. Stretli sa dvakrát a doteraz nevedia, že sú susedia...

Byt 35 A
...dvojizbový byt s lukratívnou lokalitou blízko parkoviska nákupného centra orientovaný na juh s panoramatickým výhľadom na garáže. Možno ak by v inzeráte stála pravda a nie preklišované klamstvo, nikto by sa nenasťahoval. Našťastie aj ľudské klamstvá sa vedia zaobaliť do strieborného celofánu a spojiť dvoch už spojených ľudí. Manželia Vrabcovci, nechovajúc žiadneho vtáčika len morské prasiatko, sa nasťahovali dovnútra deň po svadbe. S kruhami pod očami a dosť silnou bolesťou hlavy spôsobenou šampanským ťahali škatule hore schodmi... 

Keď sa na to tak dívam, zisťujem, že som sa rozpísala akosi viac, ako som chcela. 

Ukončím to tým, že sa s vami podelím o túto stránku, na ktorú som dnes náhodou klikla a náhodou tam pobudla ešte takú hodinku.

Designed for life 

Belasoružová

Ak by som bola farba, chcela by som byť belasoružová. Belasoružový moment, keď vstanete ráno skoro, príliš skoro, vonku je zima a obloha, ktorá je blízko pri vás sa sfarbuje do pekného ranného pocitu ešte nezobudených.
Nemám rada vstávanie ale mám rada rána. 

Mám zápisník, ktorý občas nájdem.
22. februára som si zapísala: Niektorí ľudia v nás ostanú aj dlho po tom, čo odídu. Iní v nás nie sú, ani keď tu sú.
18. december 2014: Je ťažké rozmýšľať nahlas.
18. december 2014: Neviem kresliť ústa.
16. november 2014: Bolo by super fotiť očami.
9. júl 2014: Mali by sme počúvať vážnu hudbu. Takú peknú od Mozarta a Haydna a nebrať všetko tak vážne. 

2. marec 2015: Belasoružová nie je farba. Je to okamih. Zvláštny moment, keď je všetko tak, ako má byť, len o niečo krajšie.

Vava
(Všetky obrázky sú odtiaľto)

Snažíš sa odfotiť ohňostroj?

Rozhodla som sa napísať veľmi pozitívny článok?
Asi áno.
Bude veľmi pozitívny?
To zatiaľ neviem, ale ak budem pokračovať v písaní a vy v čítaní, možno to zistíme.

 Nejde len o to, že je koniec roka, začiatok nového, skončí zima, príde jar....Myslím, že najdôležitejšie na tomto dni je zhrnutie. Dramaticky sa obzriete dozadu za svojimi dňami alebo prerolujete všetky svoje fotky na instagrame a facebooku a potom to príde...predsavzatia, rozhodnutia s sľuby. Najviac začínajúcich športovcov a nadšencov zdravého života je rozhodne v januári. Je to celkom nudné. Spýtajte sa ľudí okolo seba na predsavzatia a uvidíte, čo vám povedia. Väčšina to odignoruje(hádajte, koľkokrát som to slovo prepisovala, kým som ho napísala správne) s pohľadom, že je to zbytočné a tí ostatní vás odbijú trápnym klišé typu: začnem cvičiť(a naozaj tomu veria), schudnem( pretože tie dve kilá ma oberajú o všetko šťastie), začnem sa učiť po japonsky(okej, toto nie je klišé) a tak podobne. Chápete dúfam, čo myslím.
Dobre, možno to vyzerá, že som odporca všetkých predsavzatí. Nie, naozaj nie som. Práve ja som ten človek, ktorý si dá stoveľa...ok, to nie je slovo stovku  sľubov a nápadov na zlepšenie a dodrží...jedno, najčastejšie žiadne. Možno je to tým, že si ich nezapíšem a na všetko, čo nezapíšem zabudnem.
Verili by ste, že som sa stále nedostala k tomu, čo som chcela povedať?
Po prvé: zabudla som písať (očividne...je pekné slovo...a očividne to vidíte)
Po druhé: musím sa odučiť to divné artikulovanie, čo sa na mňa nalepilo (ak ste aj vy človekom, ktorý rozhadzuje rukami pri každej vete ako chobotnica, tak...vuhú, nie som sama)
Po tretie: nejdem to zaobaľovať radšej a dostávam sa k pointe (prosím čítajte pointa, nie poenta)
Prestaňte(nie, nerozkazujem vám, hoci to tak vyzerá...predstavte si to povedané mierne miernym tichým aaaach milým dajme tomu hlasom) si dávať zbytočné predsavzatia( áno, rozprávam sa s tebou moje neschopnopíšuce ja), ktoré nedodržíte. A hlavne, ak si už nejaké dáte a ste ochotní ho dodržať, premyslite si ho. Naozaj si myslíte, že keď ste doteraz trávili večery so zmrzlinou, tak oddnes začnete s brušákmi a vydrží vám to? Nehovorím, že nie. Je dosť možné, že áno, ale ide o to, či vám to v niečom pomôže. Máte radi zmrzlinu. Nemáte radi brušáky. Takže logicky sa vzdáte toho, čo máte radi, aby ste mali o dva centimetre menej z pásu a každý deň budete mraučať, pretože vám bude chýbať vaša obľúbená oriešková zmrzlina?
Tento rok(bolo to včera, takže minulý rok, ale to znie akosi dávno) som si povedala, že si žiadne prízemné predsavzatia nedám. Nie, nezačnem cvičiť, nezačnem pravidelne behať a asi sa nikdy nenaučím namaľovať si linku. Aj keby som chcela. Pretože, povedzme si to otvorene, pre môj život to nie je veľmi podstatné. Predsavzatie na tento rok: posúvať svoje ciele o niečo vyššie, pretože nie, nie som nechopná, som super a super ľudia majú vysoké ciele(a vy ste tiež super, všetci sme super, tak sa tak správajme)... a tiež neskĺznuť do otrepaných klišé.
Dobre, končím, pretože neviem, kde som sa to dostala...
Ak chcete cvičiť, cvičte
Ak chcete jesť zdravšie, tak okej, ja by som chcela tiež
Ak sa začnete učiť po japonsky, tak držím palce
Ale hlavne robte to, čo chcete, čo vás urobí šťastnými, pretože inak to nemá zmysel(nie, nejdem rozjímať nad zmyslom života...idem). Dobrá kondička je super vec, aj pekné nohy, ale prosím nerobte to len, aby ste mohli bez výčitiek postovať na instagram fotky o zrkadlo s činkami.
Koniec:
Majte pekný rok(oou, som trápne klišovitá) a prosím robte to, čo chcete. Pretože ste super, naozaj ste( a to hovorím ja, ktorá vás ani nepozná, tak si predstavte, akí super musíte byť pre tých, ktorí vás poznajú) a super ľudia sa musia snažiť dosiahnuť super veci. Nie priemerne dobré a nudné, ale super!!
A okrem toho....(skoro) nikto sa o vás(ani o mňa) nezaujíma. Väčšine ľudí to je naozaj jedno, čo robíte. Majú svoje problémy, svoje predsavzatia, ktoré chcú naplniť a sami sa snažia byť šťastnými. Ste najdôležitejšou osobou, ale iba svojho života.

Vuhú...super, končím už naozaj
(A som super a vy tiež a to nám nikto nezoberie )
a najsuper je olly
(pridávam tu dobrú pesničku, aby vylepšila tento podivný mobológ?)

snažím sa fotiť

mám super spôsob chladenia vecí

Vava (divne sa hýbuca, píšuca a veľmi málo pozitívna)
Ak ste si dali nejaké cool super predsavzatie, rada sa nechám inšpirovať...

Kníhkupectvo

„Hľadám Súmrak,“
„Musíte si počkať, ešte je len poobedie,“
„A Zlodejku kníh tu nemáte?“
„Pár ich tu bolo, ale už odišli,“
„Nemám čas...“
„na umieranie?“
„Na hry...“
„O tróny?“
„Ach, Sú na vine hviezdy?“
„Čo myslíte vy, Kam zmizla Aljaska?“
„Hm,“
„....Čítaš denníky?“
„Cudzie?“
„Džínsové?“
„Polnočné,“
„Sú tu zakázané Prudké pohyby,“
„A dotyky?“
„Nie na ústa,“
„Zvláštne Mužské interiéry to tu máte,“
„Úplne najviac,“
„Nevolám sa Sára....a ty nie si Básnik.“
„Nehovorím, že sme Kráska a netvor, ale vyzerala by si dobre Na opätkoch,“
„Nemám Kožené srdce,“
„Ja nemám Pancierové srdce a nesťažujem sa,“

„Si jeho Syn?“
„Nie. Je skôr môj Hostiteľ.“ 
„Tak predsa sme sa vrátili k Súmraku.“



Vava 

Rumový koláčik

Charakter je zvláštna vlastnosť. Buď ju človek má alebo nie a práve teraz mám pocit, že svetu chýba. Postoje a názory ľudí sa akoby menili podľa počasia. Počasia, ktoré práve vládne na facebooku, tumblr, v nejakom seriáli a zrazu po chvíli v tomto záludnom, ovplyvňujúcom svete sa im nič nezdá také zlé. Zvrhlé správanie, trápne vtipy a komentáre, texty plné bulshitov nadávok,  to všetko je v pohode, ak to má dostatok likov. A potom sa ráno zobudia, vzorne sa usmejú na svojich rodičov, nalepia si jednu zo svojich masiek, do tašky pre prípad pribalia ďalšiu, a žijú deň za dňom bez toho, aby sa pozastavili a porozmýšľali. Ich názory, postoje, myšlienky sa strácajú. Akoby povedala moja sestra: Ušli ako rumové koláčiky na zraze anonymných alkoholikov.
Nejdem sa pýtať otázky o tom, kam tento svet speje, prečo sú ľudia takí akí sú, nebojte, z toho som už asi vyrástla. (A možno nie :D) Ale je jedna vec, ktorú nedokážem pochopiť.
Prečo? Prečo sa ľudia tak veľmi snažia byť iní, aby ich ľudia, ktorí tiež nie sú sami sebou mali radi a obdivovali?
Aj keď priznávam, že niekedy je to ťažké. Niekde sa zvrhne ku „krutým politickým debatám“ a vy vidíte, že nikto nie je na vašej strane a tak nemáte chuť postaviť sa na lavicu a povedať im, že nesúhlasíte. A keď to niekto urobí, stále je ťažké pridať sa na tú menšiu nenávidenú stranu.
A napriek tomu je charakter vlastnosť, ktorú si ľudia vážia najviac.
Denne stretávam veľa rumových koláčikov kráčajúcich v stádach s povýšeneckým pohľadom. Vytvárajú vlastné uzavreté skupinky, píšu trápne komentáre na facebooku o veciach, ktorým nerozumejú, fotia svoje rumom presiaknuté zadky a sami o sebe si myslia, že sú cool. Možno je to ich životná náplň a nerada by som im to brala. A potom sa niekde, medzi touto masou zjaví človek s pevnými názormi, postojmi a vlastnými, neprivlastnenými myšlienkami a urobí svet o niečo krajším a spravodlivejším. 
Byť charakterným človekom nie je ťažké, všetko, čo je potrebné urobiť je nenechať ostatných ukradnúť vám vaše názory a zastrašiť vás tým, že „nebudete cool“.  

Vavá

Walk you home

Ľudia dokážu byť pekní
Niektorí veria a nevedia
iný vedia a neveria
a ja verím a viem
že ľudia sú ľudia
A dokážu byť pekní
Ak chcú

Walk me home

O morskom šaláte, lesných jahodách a pukancoch

Keď dopozeráte nejaký seriál, nastane taký pocit prázdnoty. Možno to znie až príliš dramaticky na to, ako nepodstatné to je, ale momentálne ma táto prázdna divácka diera zožiera. A preto, že som spasiteľ sveta a veľký filmový odborník odkedy som si založila účet na csfd, rozhodli sme sa s Vavou oboznámiť vás s našimi obľúbenými rozprávkami.

Moja absolútne najobľúbenejšia rozprávka, ktorú už asi nič neprekoná, vzhľadom na to, aké hlúposti teraz točia. Na pohľad neobyčajne milé, na posluch ešte lepšie.

O tom, ako sa dá vďaka zvedavosti objaviť druhá matka, získať čudných susedov, šedivo-smutný dom, pár rukavíc a kožnú chorobu. 

morský šalát hodnotí: 10/10

Nabudúce

Ticho sa ozývalo prázdnymi miestnosťami a vpíjalo sa do obrazov. Stála som oproti žene pri čerešni, ktorej sa lupienky kvetov dotýkali riedkych vlasov. Na štítku pod tým bolo malým písmom napísané: 1.máj. Bola šťastná a istým spôsobom aj pekná. Kvety boli do detailov prepracované a rovnako aj jej oči a mihalnice. Pomalým krokom som išla ďalej, ku obrazu domu pri mori. Čas, ktorý som sa tu rozhodla stráviť, som konzumovala s nadšením v duši a konečne mala pocit, že robím niečo kreatívne. Napravila som si čierne šaty a premýšľala nad životom pri vode. Životom v dome. Mojím životom.
„Pekný obraz, však?“ otočila som sa za hlasom, mladým mužom, ktorý stál za mnou s poznámkami v ruke. Na menovke mal napísané meno, pod tým sprievodca a ďalej názov galérie. Prikývla som.
„Bol namaľovaný v roku 1956 jednou ženou námorníka.“ opäť som sa pozrela na obraz a predstavila si ženu sediacu niekde na útese, pozoruje svoj dom a smúti za manželom, ktorý odplával na ďalekú cestu.
„Mali deti?“ stále som sa dívala na obraz.
„Dcéru.“  štítok pod obrazom: Myslíme na teba. Zvláštne ako môže obyčajný obraz vplývať na ľudskú dušu. Presunula som sa ďalej a muž išiel za mnou. Vysvetlil mi, čo sa skrýva, na ktorom obraze, aký bol autor diela, podstatu a techniku. Rozprávali sme sa o umení a obľúbených dielach. Bol dokonalý, mal rád klasiku a v tej chvíli som vedela, že ho ľúbim. Za pár sekúnd som sa zamilovala do jeho štýlu rozprávania, názorov, myšlienok, ktoré nechal voľne plynúť a očí, čo všetko videli a chápali. Chcela som sa s ním rozprávať do rána a prečítať mu kúsok mojej obľúbenej knihy, pozrieť si jeho obrazy a dúfať, že na jednom sa objavím aj ja.
Ostala som v galérii dlhšie ako som mala v pláne a uvedomila si to až keď zatvárali. Nebolo mi to ľúto, videla som už všetky obrazy a diela, ktoré som vidieť chcela.
Spoločne sme vyšli do haly, rozprávali sa o galériách, ktoré sa nám páčili a ktoré sme navštívili. V momente, keď si dal dole menovku a my sme prešli na obyčajnú ulicu mokrú od dažďa, sa kúzlo skončilo. Spriaznenosť našich duší sa stratila za dverami múzea a nekonečnú lásku sme nechali namaľovaným milencom. Pozrela som sa na jeho priemernú tvár. Ničím sa neodlišovala od ostatných. Mal krivé zuby a príliš bledé oči. Stáli sme ticho na ulici a dívali sa na seba.
„Tak nabudúce,“ povedal potichu a slabo sa usmial.
„Nabudúce,“ prikývla som a obaja sme vykročili svojim smerom.

Wondering
V. 

Poďme niekam

Už som dlho neurobila/nenapísala nejaký zoznam. Musela som to napraviť a keďže v posledných dňoch som sedela doma a učila sa dejepis, rozhodla som sa napísať si pár miest, kam by som išla. (Ak by som nemusela sedieť doma a učiť sa dejepis.) 
1.Benátky
Možno je to tými peknými obrázkami na tumblr, chlapi v pruhovaných tričkách na gondolách...A možno majú pravdu tí, čo hovoria, že to tam zapácha rybami, je tam vlhko a nič zaujímavé na tom meste nevidia. Ale kým tam nepôjdem a nevytvorím si názor sama, radšej ostávam pri svojej predstave o zvláštnom meste s krásnymi budovami a sympatickými rybármi. 

 2.Paríž
Historické budovy, dobré jedlo a koláče, kaviarne, uličky...Nie, verím tomu, že sa Paríž nepreceňuje a je presne taký úžasný, ako vyzerá v mojich myšlienkach.

3. Stockholm
Z neznámych príčin mi je toto mesto sympatické.  

4.Santorini
Grécko, biele domčeky s modrými strechami, v hlave pesničky z Mamma mia, ranné prechádzky po kamenných chodníkoch v úzkych uličkách, mokré vlasy, na nohách sandálky a biele plachetnice.... 

5. Londýn
Neviem, prečo som si myslela, že to mesto nie je ničím zaujímavé, ale som rada, že sa môj názor zmenil a dúfam, že to naozaj nie je len kôpka červených autobusov pri Big Bene a otravných turistov fotiacich sa pri telefónnych búdkach. (Nie žeby ja som si takú fotku nespravila, ak by som mohla :D ) 

6.Amsterdam
Milujem staré bicykle, bicykle s košíkmi(vlastne všetky bicykle) a mesto, kde si ich môžete požičať a len tak sa na nich povoziť medzi peknými budovami nemôže nebyť úžasné.

7. Rím
Kto by nechcel ísť do Ríma?  

8.Viedeň
Krásne mesto. A ešte k tomu sa tam hovorí po nemecky!

 9.Praha

Lístok do Prahy z môjho mesta stojí 9 eur a ešte nikdy som tam nebola! Rada by som sa prechádzala po pražských uličkách so zmrzlinou v ruke, sadla si na lavičku a pozerala okolo seba. 

10.Drážďany

Nemôžem vynechať ani Nemecko a počula som o Drážďanoch tak veľa krát, že tam proste musím ísť a pozrieť sa, či je aj naozaj také pekné.

 

A potom je tu ešte Belgicko, Kodaň, Holandsko, Canada, Vancouver, Indický oceán, Island, Škótsko,  Berlín, Taliansko a veľa iných miest.
Keď si tak po sebe čítam tie miesta, asi to nie je nič originálne. Žiadne záhadné kúty sveta, v ktorých bol len málokto.  Nevadí. Aj tak by som tam rada prežila aspoň chvíľu, pretože byť cudzincom je občas fajn.
Ale nechcela by som ich navštíviť len narýchlo, so školou, pozrieť si pamiatky, spraviť stovky fotiek, vycapiť ich na facebook a odísť. Na každom mieste by som prežila aspoň pár dní, pochopila, aké to mesto je, akí sú ľudia v ňom, zistiť, či sa mi tam páči a či sa ja páčim im. 


Vava

I dont know where i left my mind

„Slečna, neprší na vás?“ usmieval sa na mňa chlap z bielej dodávky DPD, keď som si hrdo  zmrznuto vykračovala v najväčšom daždi za posledné dni v kvietkovaných šatách a bez dáždnika z maturít domov.

„Nie,“  odpovedala som a z vlasov mi kvapkalo rovno na tvár a namaľované mihalnice. A hoci na mňa nepršalo(vôbec vôbec), aj tak som ku nemu nasadla do auta a pár minút sa s ním rozprávala o ničom. 
A možno preto, že som nezodpovedná, nenosím tielka, pančuchy ani pršiplášť, som teraz chorá.

Včera nastal veľmi významný moment v mojom živote, keď som si uvedomila, že viem vymenovať len 3 členov skupiny ABBA( ach Benny, Benny), jedného herca, ktorého priezvisko sa začína na R(za toto sa hanbím najviac) ,dvoch významných španielov a 4 slovenských tenistov. Kompenzuje sa to aspoň tým, že zvládam za 15 sekúnd povedať 10 pojmov z futbalu(11 ak by sa rátali podkolienky) a nakresliť kolovrátok.
Ale napriek mojim nezdolateľným znalostiam sme prehrali.

Mám chuť si niečo prečítať. A tiež ostať zajtra doma, pozerať filmy, piť čaj, jesť malinový koláč...nie, musím ísť do školy a zapísať sa na vhodný obor, lebo naše Gymo musí byť extra a vyučovať inak. A tiež nemôžeme chodiť na exkurzie trinásteho piatok, len tak by the way.

Myslím, že každé dievča sa musí poprechádzať po zamilovanom chodníčku, na ktorého konci zistí, že ani zaľúbená nie je, len sa jej páčilo, ako v danej chvíli chlap vyzeral a pôsobil a tiež zistiť, že v ostatné dni taký vôbec nie je.

Už len desať dní a mojich sladkých šestnásť si odpláva niekde do hlbín minulosti. (Chcela som dať veľavýznamné tri bodky, ale jedna je úprimnejšia)

Vava

Mám ťa rada, nie veľmi, ale trochu

Pre túto krásnu kytičku som o pol dvanástej, hladná a dehydrovaná, stála v nekonečnej rade v kvetinárstve pri námestí spolu so skupinou mužov tridsiatnikov, hromadne kupujúcich tie isté červené ruže, platiacich kreditkami(vzhľadom na to kvetinárstvo sa čudujem, že to bolo možné) a rozprávajúcich o včerajšom zahanbujúcom hokeji. A jednou vetou aj o tom,pre koho tú ružu zabalenú v podivnej bielej látke majú. Vyberanie kvetov nie je mužská práca. Zoberú ho bez toho, aby rozmýšľali alebo sa naň aspoň pozreli. V bielom vedierku bolo štrnásť tmavo červených ruží a piati chlapi zobrali tie so zvädnutými lupienkami, kým rozoberali...nie som si presne istá, čo.

Na poličke sa mi hromadia knihy...a páči sa mi to. Čítam Petra a Luciu, tajne dúfam, že ma nikto v žiadnej súvislosti nebude prirovnávať k jemnému dotyku krídel holuba alebo lanke a podobne. V slepých uličkách si čítam Peteraja a
        
         Vždy si iná  Vždy si iná
     Občas je mi z teba zima
  Občas sa ti podobám

Dozvedám sa veci, ktoré som asi vedela: "Pančucháče sú v ľahu ťažšie ako postojačky."

A ja mám kvety rada. Najmä malé tulipány, orgovány, margarétky, biele púpavy a ružové muškáty, ktoré máme v kuchyni..

Od včera mi v hlave hrá jedna pesnička, ku ktorej sa nepriznám. Bola som na divadle O Ruženke. V hlavnej role aktívna princezná, ktorá si pre ružu od princa hrdo prišla cez celé javisko sama, lebo on zabudol. Babička, ktorá sa odmietla hrbiť, lebo je to trápne, štvorročná herečka hľadajúca polovicu hry svoju mamu s foťákom a katastrofálny záverečný tanec...ale aj tak boli úžasní!! A zjavne mali aj šikovného režiséra (:D).
+Najkrajšia veta: "Ruženka, zoberieš si ma za ruku?"

Aký ste mali víkend? Máte radi Peteraja? A do tretice: Ktoré kvety sa vám najviac páčia?
Idem sa vrhnúť na ďalší diel Gilmoriek, pretože sa mám učiť...logické...

Vava

Girl, dont be so sad

Medzi panelákmi, na sídlisku, obklopený betónom, sa veci zdajú skeptickejšie. Na chodníkoch sa vytvárajú šedé kaluže a ľudia na balkónoch vyfukujú dym z cigarety do povešaného oblečenia.

Sme panelákové deti, tenisky pokladáme na studené schody a starý hnedý výťah je našim nepriateľom. Betón vytvoril okolo našich životov šedú klietku...

Slnko vychádza každé ráno a zapadá každý večer. Nie je to komplikované a predsa zo života robíme priveľkú drámu.

Ak by som mala vybrať obrázok, ktorý dokonalo opisuje našu triedu, bol by to tento. 

(Ale mám sa dobre, aj keď to tak niekedy nevyzerá.)
Páči sa mi, ako sa niektorí ľudia hrajú so slovami. Pár veršov, ktoré sa mi za posledné dni najviac páčili:

Vlado Janček:

Ľudstvo
---------
Vpred! Ku hviezdam chceme rásť!
Vesmír bude NASA vlasť.

Bank’s not dead
----------------
V banke je klietka hanby,
v klietke je klientka banky.

Tak už sa to chodí
--------------------
Celou cestou do lesa
strašne išlo dobre sa.
Celou cestou z lesa
strašne išlo zle sa.

Keď je jedným dobre,
iní majú smolu:
horár ide hore,
dolár ide dolu.

Toto som našla na jednom ÚŽASNOm blogu a akosi mi to nejde von z hlavy. Lifetime:
rada sa prechádzam,
v archíve vlastnej mysle.
v polnočnom tichu,

predčítam si z 

obrazov a spisov

vlastnej pošetilosti.

Ak poznáte nejakého dobrého básnika, knihu alebo blog...napíšte.
5seconds of Summer
Vava

Kapusta a cherry paradajky

A tak si žijem, väčšinou som z nevysvetliteľných príčin šťastná, inokedy nie. Občas hrám na klavíri, občas na gitare, občas sa učím spievať, občas animátorčím a občas si čítam anglické a talianske slovíčka. Tancujem si po schodoch, prechádzam sa po večeroch a mám pokušenie cvičiť pilates. Zaľúbila som sa do čítania kníh pred spaním a rada píšem niečo zvláštne, čo sa nedá nazvať poéziou, ale mne sa to páči. Nie presne to, čo vytvorím ale to, že som „niečo“ mala vnútri seba a zrazu je to von a ja mám priestor na ďalšie myšlienky.  

Okrem toho ma mrzí, že nie som poctivý študent. Chvíľami by sa mi páčilo mať samé jednotky, byť tým zodpovedným a zaujímať sa o nezaujímavé veci, ktoré nás tam učia...ale

môj život je krajší ako bol pred rokom, pol rokom, pár mesiacmi. Robím veci, ktoré ma bavia(konečne) a naplňujú(druhá až štvrtá veta) a častejšie sa rozprávam s ľuďmi, ktorých ľúbim a viac ich počúvam.

Ľúbení ľudia:
osoba, ktorá nie je panovačná  (J/E)
          , ktorej posteľ je veľmi pohodlná  (A)
          , ktorá má vždy veľa čokolády (Z)
          , ktorá ma rozosmieva, keď som smutná (J)
          , na ktorú žmurkám (V)
          , s ktorou sa nikdy nehádame (M)
          , ktorá tvorí zo (Z) nezvládnuteľnú dvojicu (B)
          , ktorej palacinky sú najlepšie (T)
          , s ktorou sa rozprávam málo, ale mám ju rada a asi viac než ona mňa :D (M)
          , ktorá je pozitívna a talentovaná (B)
               
A je mi dobre.  Možno to nie je najsprávnejší postoj, ale nemôžem zato. Každý sa zaujíma o niečo iné a ja nepatrím medzi tých úžasných študentov riešiacich olympiády z každého predmetu.

Ale snažím sa snažiť, pretože preto.

(Chcem vedieť hrať na gitare ako on. A jeho tiež ľúbim, aj keď nie tak veľmi)

Prosím, prosím povedzte, že tiež nie ste dokonalým študentom a občas sa nenaučíte na fyziku. 

Sľubujem, že sa polepším a budem pridávať fotky, ktoré sama odfotím. A zatiaľ obrázky, ktoré sa mi(z ďalších neznámych príčin) páčili.

Vava.

Mala by som...

...písať laboratórnu prácu z fyziky na tému pružinový oscilátor, naučiť sa dejepis, pridať tu(konečne) niečo zmysluplné alebo aspoň poloplné, prestať strácať mobil a následne ho nachádzať vedľa mňa na posteli, nejesť tak veľa sladkostí a asi sa aj menej sťažovať (:D).

A možno

Ak by sme boli báseň

ja prvý verš a ty druhý

nerýmovali by sme sa.

Rýmy, zhody, kompromisy sú pre nás príliš zložité.

Boli by sme báseň bez pointy.

Plná myšlienok a názorov

a dramatických prestávok, počas ktorých by sme sa bozkávali.

V strede viet by sa stretávali prebytočné čiarky,

zapíjali by samotu, chlapov a osud.

A výkričníky by sme zrušili.

Nehodia sa do nášho sveta.

Kúpili by sme si v martinuse knihu o behaní.

Prozaickú poetickú umeleckú...

aspoň na obálke.

Podobne ako my.
A možno by sme len čakali
v hrubej zbierke na polici v knižnici.

Čakali na prečítanie v tmavej kaviarni na rohu

a zaspávanie pri nočnej lampe.

Zmysluplné myšlienky ma však obchádzajú a ja neviem, ako ich prilákať do útrob mojej hlavy. A tak vám tu dám len ďalší výplod, za ktorý sa o pár rokov a možno dní, už nebudem priznávať.  

Vava

Dajme si koláč

Roztopašná chôdza popri skrinkách
stretneme sa pri orieškových milkách
z lidlu
vravíš, že tam majú lacnú zmrzlinu.
Roztopašné kroky popri skrinkách
usmejem sa na teba pri nesolených chrumkách.
A ak budeš chcieť, tak budem tvoja
roztopašná slečna
a ak budem chcieť tak budeš môj.
Veď láska nie je večná.
Aspoň naša nie.
Lebo sa smeješ príliš zvláštne

a ja zmýšľam trochu

roztopašne.

47.

Písané o 23:06 v spoločnosti chleba s nutelou a pohára polotučného mlieka. Už 47. príspevok a viem, že som mohla počkať na 50. nech je to také okrúhle, ale načo? 47 je fajn číslo (rozmýšľam, akým číslom sa dá deliť.) A hlavne-vymýšľanie názvu mi vždy zaberie veľa času, hlavne ak je príspevok taký...takýto.
                                          ....................................
Občas, tým myslím práve teraz a minule, keď sa pozriem na svoj tumblr, nechápem, prečo je taký, aký je. Mám tam príliš veľa kvetov, vlasov a rúk. Aj keď to asi neznamená nič priebojné, prikladám svojmu tumblr blogu príliš veľký význam, a tak mám pocit, že som akási iná. A neviem zistiť, či sa mi tá zmena páči alebo nie a je stresujúce sa nad tým zamýšľať.
                                           ....................................
Na svete je príliš veľa dobrej hudby, ktorú som ešte nepočula, kníh, ktoré som nečítala a kvalitných filmov, ktoré som nevidela. A cítim, akoby všetko, čo som doteraz počula, čítala a videla, ešte stále nie je to pravé a musí byť aj niečo lepšie. Možno som len príliš náročná alebo je to naozaj tak.
                                            ....................................       
Vymazala som si všetky staré smsky a nezažívala som pri tom žiadne nostalgické, ani iné úžasne dramatické pocity.
                                            ....................................     
Zistila som , že nedokážem opísať vôňu môjho obľúbeného mydla tak, aby ste pochopili, aké skutočne je. Nechcem ho prifarbovať/skrášľovať slovami: úžasné, najlepšie, krásne a nezvyčajné. Pretože tie slová človeku nepovedia nič o tom, aké je. Hovoria len o tom, aký postoj máte k danej veci.
Vôňa je fascinujúca, aj keď film Voňavkár ma dosť desí.
                                            ....................................
Rozmýšľala som, aké by to bolo mať v dome soľnú jaskyňu a prišla nato, že by to bolo také super bomba úžasne úžasné, že už pri tej predstave som nadšená!!!
                                            ....................................
Pozerala som Nové bývanie na Jojke. Získala apatiu na slovo "megalomanský". Domčeky na lodiach mi prídu divné do takej miery, že sa ani neviem rozhodnúť, čo si o nich mám myslieť.
A snívam o krásnom byte pri centre mesta. Nebol by to ten nový trojizbový byt, kde sa nemôžte ani pohnúť a steny sú z papiera, takže presne všetci vedia, čo sa u vás deje. Bol by to starší byt s veľkými izbami a vyššími stropmi. S veľa oknami a hrubými parapetnými doskami, na ktorých by som pila čaj a pozorovala svet vonku. Vždy keď idem okolo takých bytov, o milimeter viac sa usmejem.
                                            ....................................
Idem spať, mám studené prsty na nohách a ráno je pondelok.
(Asi chytám nejaký zlozvyk v oznamovaní, aký bude zajtra deň. C'est la vie.)

Vava

Zajtra je piatok!

Môj život na strednej by sa dal nazvať jedným nekonečným čakaním na víkend a prázdniny. A preto sa snažím každou časťou môjho tela prinútiť čas, aby plynul rýchlejšie a zastavil sa až v lete.

Rada by som si teraz maľovala a prechádzala sa niekde, kde je pekne a slniečkovo, napríklad po talianskych alpách alebo Paríži. Ale bolí ma hlava a moja energia klesne na bod mrazu už pri varení si kamilkového čaju a kráčaní po schodoch.
Každopádne by to maľovanie nebol najlepší nápad. Neviem, či sa to stáva aj vám, ale moje predstavy sa málokedy odrazia na papieri. V mojej hlave sa mi návrhy zdajú krajšie, originálnejšie, zaujímavejšie....a pritom také nie sú.
A možno sú, len sa strácajú v tom, že neviem maľovať. A tak radšej nechám štetce položené v šuplíku, skicár pod posteľou a farby v kúpeľni.

Videli ste film Stuck in love? Akosi sa neviem rozhodnúť, čo si o ňom mám myslieť. Z časti sa mi páčil a z časti sa bojím toho, že je to len blbosť, ktorá sa snaží hrať na niečo intelektuálne a ja som jej to uverila.
(Ak ste ho nevideli, tak si ho pozrite!!! Naozaj ma zaujíma, či ste ho už videli, nevideli a čo si o ňom myslíte.)

Vava

Ako som nanič ničnerobila.

Úplne úžasnú náladu som mala, úplne úžasné počasie bolo, úplne super deň... Keby sa tak na mňa všetci nevyexkrementovali, nenahnevala by som sa až tak veľmi, ako sa niekomu môže zdať. Ale ani teraz nie som nahnevaná, plány hádam počkajú. Len keby ma tak nohy neboleli...
Konečne som si na stenu nahodila mapu sveta, ktorú som pokradla matkinmu šéfovi a ľúbezne z nej na mňa kuká Island (♥). "BElieve in YOUrself" ma tam dosť desilo, hlavne ten fakt, že neviem ktorý diabol vo mne to tam vôbec chcel nalepiť. Nie som tento motivačný typ, vôbec nie. Teraz ma pre zmenu desí, vraj nech mi nie je ľúto, že vždy, keď vojdem do izby na sekundu ma napadne, že som zle. Ale to prejde (ako dobré počasie, lebo je to sviňa).
Takže som niečo robila a tak, ale cítim sa unudene. Akurát na spomínanie na minulú nedeľu (či to bol iný deň?), keď sme boli s Vavou a ešte jednou kamoškou v telocvični. Príjemná nostalgia mojej základnej... Stále to tam smrdí rovnako.
(pre sentimentálnosť tohto vykecávacieho článku vás ešte zavalím fotkami a idkám preč)

Just keep your head above water...

Vonku svitá na lepšie časy, na jar a v mojej duši sa zatvárajú okná. Slnko je príliš prudké na depkárske rolety, rozmýšľam, že si kúpim žalúzie. Také sivohnedé, aké bývajú v starých šedých panelákoch.

 

Najviac som sa bála toho, že sa utopím a zomriem. Predstava na to ma desila. Ale potom...potom som si uvedomila, že presne to sa teraz deje. Topím sa, pomaly klesám dolu na dno oceána a tlak sa snaží rozdrviť mi lebku.
Rozmýšľam, čo bude, keď sa moje nohy dotknú dna a moje okolie zaplní tma. Bude mi zima na plecia a členky a možno si to ani neuvedomím, lebo v tom čase už nebudem mať kyslík a bude mi zbytočné, že zvyknem dýchať do bránice.


-niektorí ľudia sú príliš usmiaty pre tento svet- 

Mám pripravené kvetináče a hlinu, na okne budem pestovať oregano, pažitku, levanduľu a pri dome slnečnice, orgován a čučoriedku. Chýba mi jar. Tá jar vnútri mojej duše, keď som hrala Beethovena a cez strešné okno ma slnko hrialo na krku. Teraz hrám Chopina.
Ak by som sa narodila ako umelec, chcela by som byť umelcom rock n rollu, umelcom, ktorý strieka farby naokolo a vytvára diela, ktorým sám nechápe, umelcom s rukami hrajúcimi bláznivé tóny a dušou, ktorá si užíva život. Melancholici majú v hlave príliš veľa nesplnených snov a nevyslovených slov. 

Vava

Mandľová zmrzlina

Mala by som prestať nazývať dokumenty a priečinky názvami Nič, Nič1, Nič2, Nič a nič, žiadne nič. Lebo aj keď sa mi to najskôr nezdá ako zlý nápad, väčšinou zabudnem, čo tam je a ak chcem niečo nájsť, nájdem vždy niečo iné. Najviac ma sklamalo, keď som už prekutrala všetky ničotické dokumenty a našla jeden s názvom Vôbec nič a vôbec nič tam nebolo.
Každopádne sa pripísalo do zoznamu mojich obľúbených slov, ktorý som si ešte nezaložila, ale ak by som to urobila, sedel by na poličke v mojej hlave hneď veľa šedej listiny nesympatických ľudí(čierna listina je príliš krutá) a ód na mandľovú zmrzlinu.
Každopádne..prierez toho, čo som našla v nič dokumentoch:

A hlasy v mojej hlave sa nechcú zastaviť.

Neprestanú a nezmiznú a ja ich môžem len premieňať na slová a tváriť sa, že to, čo píšem je niečo viac než je. A ty si mi povedal, že nie som taká, aká mám byť a ľudia si o mne myslia až príliš pekné veci.

„Čo si povedala rodičom?“
„Že idem von.“
„Nepýtali sa s kým?“
„Pýtali.“
„Povedala si im?“
„Nie.“Povedal si, že nevidíme veci, také aké sú, ale také, aký sme my. Moje vnútro potom musí byť tmavým miestom, lebo to je to, čo vidím.

„Inokedy.“
„Inokedy čo?“
„Inokedy by som bola iná.“ Od tej chvíle, od toho večera som si uvedomila, že som nikdy nepatrila medzi tých dobrých.
„Inokedy by si prišla?“
„Nie.“
„Preto žijeme teraz.“
„Inokedy by si prišiel ty.“ „Inokedy, ale nie teraz.“

„Na svete je málo dobrej hudby,“ prikývol. Bola preňho príliš dramatická, melancholická, emocionálna a nerozvážna. Bol pre ňu príliš realistický, rozumný a sarkastický.

A ak láska dokáže meniť ľudí k lepšiemu, tak čo ku tebe cítim, že sa správam horšie?

Pomaly zisťujem, že neverím na "zázračných jednorožcov" a v to, že všetko bude dobré. Možno nebude dobré nič a možno všetko. Bude to tak, ako to má byť. Pretože keď stratíme niekoho, uvedomíme si, že nás klamal a predstierame nezáujem pretože... prečo? Prečo by nás mal zaujímať niekto, kto nás zradil?

V ten večer sme to boli my a sedeli sme na studenom chodníku, z ktorého mi mrzol zadok.

Vavá