Písané o 23:06 v
spoločnosti chleba s nutelou a pohára polotučného mlieka. Už
47. príspevok a viem, že som mohla počkať na 50. nech je to také
okrúhle, ale načo? 47 je fajn číslo (rozmýšľam, akým číslom
sa dá deliť.) A hlavne-vymýšľanie názvu mi vždy zaberie veľa
času, hlavne ak je príspevok taký...takýto.
....................................
Občas, tým
myslím práve teraz a minule, keď sa pozriem na svoj tumblr,
nechápem, prečo je taký, aký je. Mám tam príliš veľa kvetov,
vlasov a rúk. Aj keď to asi neznamená nič priebojné, prikladám
svojmu tumblr blogu príliš veľký význam, a tak mám pocit, že
som akási iná. A neviem zistiť, či sa mi tá zmena páči alebo
nie a je stresujúce sa nad tým zamýšľať.
....................................
Na svete je
príliš veľa dobrej hudby, ktorú som ešte nepočula, kníh, ktoré
som nečítala a kvalitných filmov, ktoré som nevidela. A cítim,
akoby všetko, čo som doteraz počula, čítala a videla, ešte
stále nie je to pravé a musí byť aj niečo lepšie. Možno som
len príliš náročná alebo je to naozaj tak.
....................................
Vymazala som
si všetky staré smsky a nezažívala som pri tom žiadne
nostalgické, ani iné úžasne dramatické pocity.
....................................
Zistila
som , že nedokážem opísať vôňu môjho obľúbeného mydla tak,
aby ste pochopili, aké skutočne je. Nechcem ho
prifarbovať/skrášľovať slovami: úžasné, najlepšie, krásne a
nezvyčajné. Pretože tie slová človeku nepovedia nič o tom, aké
je. Hovoria len o tom, aký postoj máte k danej veci.
Vôňa je
fascinujúca, aj keď film Voňavkár ma dosť desí.
....................................
Rozmýšľala
som, aké by to bolo mať v dome soľnú jaskyňu a prišla nato, že
by to bolo také super bomba úžasne úžasné, že už pri tej
predstave som nadšená!!!
....................................
Pozerala som Nové bývanie na
Jojke. Získala apatiu na slovo "megalomanský". Domčeky na lodiach mi prídu divné do takej miery, že sa
ani neviem rozhodnúť, čo si o nich mám myslieť.
A snívam o
krásnom byte pri centre mesta. Nebol by to ten nový trojizbový
byt, kde sa nemôžte ani pohnúť a steny sú z papiera, takže
presne všetci vedia, čo sa u vás deje. Bol by to starší byt s
veľkými izbami a vyššími stropmi. S veľa oknami a hrubými
parapetnými doskami, na ktorých by som pila čaj a pozorovala svet
vonku. Vždy keď idem okolo takých bytov, o milimeter viac sa
usmejem.
....................................
Idem spať, mám studené prsty na nohách a ráno
je pondelok.
(Asi chytám nejaký zlozvyk v oznamovaní, aký
bude zajtra deň. C'est la vie.)
Vava