sobota, 22. marca 2014

Katalyzátor pozitívnych zmien.

spočítajte prsty, neviem, či som mu ich dala dosť

Časť môjho mozgu, ktorá uchováva spomienky na bolesť si ešte stále čerstvo pamätá na štvrtok, kedy sme robili psychologické testy osobnosti. Tá bolesť hlavy po dvojhodinovom "inteligenčnom" teste bola odporná... Skoro rovnako, ako všetky odporné veci, do ktorých ma namáčajú učitelia školskí a krúžkoví. Už chcem máj, sedieť v lietadle, do nemoty nakupovať tenisky, štvrtú sériu sherlocka a nech si ľudia zo žiadnych príčin nelížu nohy, ruky, líca ani iné časti tela. Zaraďujem to do kategórie odporné a je to tam pekne preplnené, ale to už viete.
I don't want to waste my time 
And become another casualty of society
I'll never fall in line
Become another victim of your conformity 
And back down

nedeľa, 16. marca 2014

47.

Písané o 23:06 v spoločnosti chleba s nutelou a pohára polotučného mlieka. Už 47. príspevok a viem, že som mohla počkať na 50. nech je to také okrúhle, ale načo? 47 je fajn číslo (rozmýšľam, akým číslom sa dá deliť.) A hlavne-vymýšľanie názvu mi vždy zaberie veľa času, hlavne ak je príspevok taký...takýto.
                                          ....................................
Občas, tým myslím práve teraz a minule, keď sa pozriem na svoj tumblr, nechápem, prečo je taký, aký je. Mám tam príliš veľa kvetov, vlasov a rúk. Aj keď to asi neznamená nič priebojné, prikladám svojmu tumblr blogu príliš veľký význam, a tak mám pocit, že som akási iná. A neviem zistiť, či sa mi tá zmena páči alebo nie a je stresujúce sa nad tým zamýšľať.
                                           ....................................
Na svete je príliš veľa dobrej hudby, ktorú som ešte nepočula, kníh, ktoré som nečítala a kvalitných filmov, ktoré som nevidela. A cítim, akoby všetko, čo som doteraz počula, čítala a videla, ešte stále nie je to pravé a musí byť aj niečo lepšie. Možno som len príliš náročná alebo je to naozaj tak.
                                            ....................................       
Vymazala som si všetky staré smsky a nezažívala som pri tom žiadne nostalgické, ani iné úžasne dramatické pocity.
                                            ....................................     
Zistila som , že nedokážem opísať vôňu môjho obľúbeného mydla tak, aby ste pochopili, aké skutočne je. Nechcem ho prifarbovať/skrášľovať slovami: úžasné, najlepšie, krásne a nezvyčajné. Pretože tie slová človeku nepovedia nič o tom, aké je. Hovoria len o tom, aký postoj máte k danej veci.
Vôňa je fascinujúca, aj keď film Voňavkár ma dosť desí.
                                            ....................................
Rozmýšľala som, aké by to bolo mať v dome soľnú jaskyňu a prišla nato, že by to bolo také super bomba úžasne úžasné, že už pri tej predstave som nadšená!!!
                                            ....................................
Pozerala som Nové bývanie na Jojke. Získala apatiu na slovo "megalomanský". Domčeky na lodiach mi prídu divné do takej miery, že sa ani neviem rozhodnúť, čo si o nich mám myslieť.
A snívam o krásnom byte pri centre mesta. Nebol by to ten nový trojizbový byt, kde sa nemôžte ani pohnúť a steny sú z papiera, takže presne všetci vedia, čo sa u vás deje. Bol by to starší byt s veľkými izbami a vyššími stropmi. S veľa oknami a hrubými parapetnými doskami, na ktorých by som pila čaj a pozorovala svet vonku. Vždy keď idem okolo takých bytov, o milimeter viac sa usmejem.
                                            ....................................
Idem spať, mám studené prsty na nohách a ráno je pondelok.
(Asi chytám nejaký zlozvyk v oznamovaní, aký bude zajtra deň. C'est la vie.)

Vava

štvrtok, 13. marca 2014

Zajtra je piatok!

Môj život na strednej by sa dal nazvať jedným nekonečným čakaním na víkend a prázdniny. A preto sa snažím každou časťou môjho tela prinútiť čas, aby plynul rýchlejšie a zastavil sa až v lete.


Rada by som si teraz maľovala a prechádzala sa niekde, kde je pekne a slniečkovo, napríklad po talianskych alpách alebo Paríži. Ale bolí ma hlava a moja energia klesne na bod mrazu už pri varení si kamilkového čaju a kráčaní po schodoch.
Každopádne by to maľovanie nebol najlepší nápad. Neviem, či sa to stáva aj vám, ale moje predstavy sa málokedy odrazia na papieri. V mojej hlave sa mi návrhy zdajú krajšie, originálnejšie, zaujímavejšie....a pritom také nie sú.
A možno sú, len sa strácajú v tom, že neviem maľovať. A tak radšej nechám štetce položené v šuplíku, skicár pod posteľou a farby v kúpeľni.

Videli ste film Stuck in love? Akosi sa neviem rozhodnúť, čo si o ňom mám myslieť. Z časti sa mi páčil a z časti sa bojím toho, že je to len blbosť, ktorá sa snaží hrať na niečo intelektuálne a ja som jej to uverila.
(Ak ste ho nevideli, tak si ho pozrite!!! Naozaj ma zaujíma, či ste ho už videli, nevideli a čo si o ňom myslíte.)

Vava

sobota, 8. marca 2014

Ako som nanič ničnerobila.

Úplne úžasnú náladu som mala, úplne úžasné počasie bolo, úplne super deň... Keby sa tak na mňa všetci nevyexkrementovali, nenahnevala by som sa až tak veľmi, ako sa niekomu môže zdať. Ale ani teraz nie som nahnevaná, plány hádam počkajú. Len keby ma tak nohy neboleli...
Konečne som si na stenu nahodila mapu sveta, ktorú som pokradla matkinmu šéfovi a ľúbezne z nej na mňa kuká Island (♥). "BElieve in YOUrself" ma tam dosť desilo, hlavne ten fakt, že neviem ktorý diabol vo mne to tam vôbec chcel nalepiť. Nie som tento motivačný typ, vôbec nie. Teraz ma pre zmenu desí, vraj nech mi nie je ľúto, že vždy, keď vojdem do izby na sekundu ma napadne, že som zle. Ale to prejde (ako dobré počasie, lebo je to sviňa).
Takže som niečo robila a tak, ale cítim sa unudene. Akurát na spomínanie na minulú nedeľu (či to bol iný deň?), keď sme boli s Vavou a ešte jednou kamoškou v telocvični. Príjemná nostalgia mojej základnej... Stále to tam smrdí rovnako.
(pre sentimentálnosť tohto vykecávacieho článku vás ešte zavalím fotkami a idkám preč)

štvrtok, 6. marca 2014

Vyvrátim ti skutočnosť i predstavy, raňajky aj obed.

Ležala som na posteli s otvorenými očami. Všade bola len tma a občas sa tam mihlo aj ticho. Nádych výdych, uvedomenie si tikotu hodín, vrčanie starej chladničky a kvapkanie vody v radiátore. Tí všetci ticho odháňali ako mravce z kuchyne. Soľou.
O koľko je silnejšia ako cukor, pomyslím si pri spomienke na nedávny pokus o nevoľnosť za účasti šarmantých asistentiek soli a kávy v krátkych minišatách. Teraz by som brala i teplotu a bolesť brucha. Na to sú lieky. Čo však so sebou po strate konformity?
Pomaly som zatvárala oči. Vôbec som sa so žmurkaním neponáhľala. V tej tme to akosi stratilo význam.
Po ramene mi pomaličky stekala kvapka krvi. Nevidela som ju a, reálne, takú vec len ťažko môžete poriadne cítiť. Jednoducho som jej verila. Že tam je. Stekala mi po pleci svojim ležérne imaginárnym tempom. Otravne apaticky voči mojej túžbe spať.
Nemohla som si ju utrieť rukou už len z dôvodu jej príliš radikálneho uvedenia do skutočnosti. A tiež sa mi potom nechcelo vstať a umyť si ruky.
Nechcela som ju nechať na pospas predstavám a zaspať. Na to som mala príliš čistú perinu.
Tak sme tam ležali, ja, ona, tma a tiché zvuky/zvuky ticha, a rozmýšľali, ako veľmi budeme zajtra potrebovať kávu.
Bez soli.

pondelok, 3. marca 2014

Just keep your head above water...

Vonku svitá na lepšie časy, na jar a v mojej duši sa zatvárajú okná. Slnko je príliš prudké na depkárske rolety, rozmýšľam, že si kúpim žalúzie. Také sivohnedé, aké bývajú v starých šedých panelákoch.
 
Najviac som sa bála toho, že sa utopím a zomriem. Predstava na to ma desila. Ale potom...potom som si uvedomila, že presne to sa teraz deje. Topím sa, pomaly klesám dolu na dno oceána a tlak sa snaží rozdrviť mi lebku.
Rozmýšľam, čo bude, keď sa moje nohy dotknú dna a moje okolie zaplní tma. Bude mi zima na plecia a členky a možno si to ani neuvedomím, lebo v tom čase už nebudem mať kyslík a bude mi zbytočné, že zvyknem dýchať do bránice.


-niektorí ľudia sú príliš usmiaty pre tento svet- 


Mám pripravené kvetináče a hlinu, na okne budem pestovať oregano, pažitku, levanduľu a pri dome slnečnice, orgován a čučoriedku. Chýba mi jar. Tá jar vnútri mojej duše, keď som hrala Beethovena a cez strešné okno ma slnko hrialo na krku. Teraz hrám Chopina.
Ak by som sa narodila ako umelec, chcela by som byť umelcom rock n rollu, umelcom, ktorý strieka farby naokolo a vytvára diela, ktorým sám nechápe, umelcom s rukami hrajúcimi bláznivé tóny a dušou, ktorá si užíva život. Melancholici majú v hlave príliš veľa nesplnených snov a nevyslovených slov. 

Vava