štvrtok, 29. mája 2014

Tehly.

Druhý silno šťastný článok, lebo veci sa mi daria, ale v medziach, tak sa z toho môžem tešiť. Konečne som si aj na môj počítač dala blackberrylink a dostala tu všetky tie trápne fotky, ktoré sa mi tam od Londýna hromadili. Sú šumené (lebo foťák okupoval tatúch) a zrejme nezachytávajú to, čo sa v Londýne s takou obľubou zachytáva, ale prežijem to.

štvrtok, 22. mája 2014

Všetko vyzerá strašne pochmúrne.

Taká strašne som teraz šťastná! Štípe ma jazyk a mám chuť jesť aj niečo iné ako zvyšky bonboniér a akési polozmrznuté koláčiky. Asi si dám zmrzku...
Všetko to narodeninové, meninové mám za sebou. Úspešne a bez osláv. Akosi ich nemusím, nech ich robia ostatní májoví a je ich prekliato dosť (a.k.a. požehnane veľa). Ale na Vavine narodeniny plánujeme piknik. S ružovými koláčkmi, ružovým šampanským, ružovými tanierikmi a koláčikmi... Proste všetko bude na chvíľku ružové a pastelové a fujky, aj moja duša možno. Možno.
Ale nikto nedostane také skvelé darčeky ako ja (ani ty, Vava). Milujem blahoželania typu: Ty ma vieš najviac na svete naštvať a lízatká, ktoré sa nedajú otvoriť. Stagnujú si v obale, lebo stagnovať je krásne slovo, ale nepríjemná činnosť. Si myslím.

pondelok, 12. mája 2014

Mám ťa rada, nie veľmi, ale trochu

Pre túto krásnu kytičku som o pol dvanástej, hladná a dehydrovaná, stála v nekonečnej rade v kvetinárstve pri námestí spolu so skupinou mužov tridsiatnikov, hromadne kupujúcich tie isté červené ruže, platiacich kreditkami(vzhľadom na to kvetinárstvo sa čudujem, že to bolo možné) a rozprávajúcich o včerajšom zahanbujúcom hokeji. A jednou vetou aj o tom,pre koho tú ružu zabalenú v podivnej bielej látke majú. Vyberanie kvetov nie je mužská práca. Zoberú ho bez toho, aby rozmýšľali alebo sa naň aspoň pozreli. V bielom vedierku bolo štrnásť tmavo červených ruží a piati chlapi zobrali tie so zvädnutými lupienkami, kým rozoberali...nie som si presne istá, čo.

Na poličke sa mi hromadia knihy...a páči sa mi to. Čítam Petra a Luciu, tajne dúfam, že ma nikto v žiadnej súvislosti nebude prirovnávať k jemnému dotyku krídel holuba alebo lanke a podobne. V slepých uličkách si čítam Peteraja a
        
         Vždy si iná  Vždy si iná
     Občas je mi z teba zima
  Občas sa ti podobám

Dozvedám sa veci, ktoré som asi vedela: "Pančucháče sú v ľahu ťažšie ako postojačky."


A ja mám kvety rada. Najmä malé tulipány, orgovány, margarétky, biele púpavy a ružové muškáty, ktoré máme v kuchyni..

Od včera mi v hlave hrá jedna pesnička, ku ktorej sa nepriznám. Bola som na divadle O Ruženke. V hlavnej role aktívna princezná, ktorá si pre ružu od princa hrdo prišla cez celé javisko sama, lebo on zabudol. Babička, ktorá sa odmietla hrbiť, lebo je to trápne, štvorročná herečka hľadajúca polovicu hry svoju mamu s foťákom a katastrofálny záverečný tanec...ale aj tak boli úžasní!! A zjavne mali aj šikovného režiséra (:D).
+Najkrajšia veta: "Ruženka, zoberieš si ma za ruku?"

Aký ste mali víkend? Máte radi Peteraja? A do tretice: Ktoré kvety sa vám najviac páčia?
Idem sa vrhnúť na ďalší diel Gilmoriek, pretože sa mám učiť...logické...

Vava

utorok, 6. mája 2014

Faktoriál som sme si!

(tak dlho som nič nepridávala, že som dvakrát zle klikla pri pridaní príspevku. hej, hrdím sa tým)
Grouplove - Let me in (nejak som si dnes zamilovala ♥)

štetiny sa kĺžu po stenách
žalúdočných,
mozog skúma nové
(násilné)
športy.
celé to zmätené
schované za znamienkom.
treba si domyslieť nenapísané,
aby sme nepochopili.
prečo do snehulienkiných úst strkáme
päste namiesto
otrávených jabĺk?
a princ ju nepríde zachrániť,
lebo ho nikto neuložil
do truhly
(mobilnej)
vedľa nej.
rozprávač zaspal
tesne pred koncom.
nevieme meno ani kde
čo chýba
čo sa skrýva
v násobnom výkričníku.

sobota, 3. mája 2014

Girl, dont be so sad


Medzi panelákmi, na sídlisku, obklopený betónom, sa veci zdajú skeptickejšie. Na chodníkoch sa vytvárajú šedé kaluže a ľudia na balkónoch vyfukujú dym z cigarety do povešaného oblečenia.
Sme panelákové deti, tenisky pokladáme na studené schody a starý hnedý výťah je našim nepriateľom. Betón vytvoril okolo našich životov šedú klietku...

Slnko vychádza každé ráno a zapadá každý večer. Nie je to komplikované a predsa zo života robíme priveľkú drámu.

Ak by som mala vybrať obrázok, ktorý dokonalo opisuje našu triedu, bol by to tento. 



(Ale mám sa dobre, aj keď to tak niekedy nevyzerá.)
Páči sa mi, ako sa niektorí ľudia hrajú so slovami. Pár veršov, ktoré sa mi za posledné dni najviac páčili:

Vlado Janček:


Ľudstvo

---------
Vpred! Ku hviezdam chceme rásť!
Vesmír bude NASA vlasť.


Bank’s not dead

----------------
V banke je klietka hanby,
v klietke je klientka banky.

Tak už sa to chodí

--------------------
Celou cestou do lesa
strašne išlo dobre sa.
Celou cestou z lesa
strašne išlo zle sa.

Keď je jedným dobre,
iní majú smolu:
horár ide hore,
dolár ide dolu.

Toto som našla na jednom ÚŽASNOm blogu a akosi mi to nejde von z hlavy. Lifetime:
rada sa prechádzam,

v archíve vlastnej mysle.

v polnočnom tichu,

predčítam si z 
obrazov a spisov
vlastnej pošetilosti.

Ak poznáte nejakého dobrého básnika, knihu alebo blog...napíšte.
5seconds of Summer
Vava