Stál štatút sám

v predstavách vždy vravel čau.
vyskakoval z dopravných prostriedkov
a opieral sa o steny. 
vlastne nemal rád, čo sa hýbe.
bol statik,
staticky tuctový,
štatistický špeciál.
mal rád istoty
/nevolil Fica.
úzke topánky
/široké zadky
lebo po nich sa dá pľacnúť 
a nesprávna obuv spôsobuje pľuzgiere.
v pohybe.

Začala škola a ja som začala upratovať. Na stole, v skrini, v poličkách... Tak som si čítala v zápisníku na básničky a rozhádzala si hlavu. Týmto prostým zápisom z tretieho júna. Občas mi je ľúto, že už takéto "básničky" nepíšem, ale akosi na to nemám hlavu (momentálne si ju rovno zoberte celú aj s tou bolesťou). Potešilo ma, že z takej zmätenice viem, o kom to je, prekvapilo ma, že je to tak nedávno, čo to bolo o ňom. Ale žiadna milostná melanchólia, vlastne som mu tam len po čase nadala a skončila. Využila pre pár slov vo viac riadkoch ako si zaslúžia a odhodila kdesi do temnej kutice.
A teraz o inom.

Ako som nanič ničnerobila.

Úplne úžasnú náladu som mala, úplne úžasné počasie bolo, úplne super deň... Keby sa tak na mňa všetci nevyexkrementovali, nenahnevala by som sa až tak veľmi, ako sa niekomu môže zdať. Ale ani teraz nie som nahnevaná, plány hádam počkajú. Len keby ma tak nohy neboleli...
Konečne som si na stenu nahodila mapu sveta, ktorú som pokradla matkinmu šéfovi a ľúbezne z nej na mňa kuká Island (♥). "BElieve in YOUrself" ma tam dosť desilo, hlavne ten fakt, že neviem ktorý diabol vo mne to tam vôbec chcel nalepiť. Nie som tento motivačný typ, vôbec nie. Teraz ma pre zmenu desí, vraj nech mi nie je ľúto, že vždy, keď vojdem do izby na sekundu ma napadne, že som zle. Ale to prejde (ako dobré počasie, lebo je to sviňa).
Takže som niečo robila a tak, ale cítim sa unudene. Akurát na spomínanie na minulú nedeľu (či to bol iný deň?), keď sme boli s Vavou a ešte jednou kamoškou v telocvični. Príjemná nostalgia mojej základnej... Stále to tam smrdí rovnako.
(pre sentimentálnosť tohto vykecávacieho článku vás ešte zavalím fotkami a idkám preč)

Kúty.

Možno je to tým kútikom na ústach, vďaka ktorému mám pocit, že mi pri akejkoľvek mimickej činnosti pukne líca sval. Možno je to tým, že mám túžbu/potrebu (čo je správne slovo?) sedieť v kúte, vďaka ktorej mám pocit, že ho nemám. Srdca sval.

-Ako mám teraz žiť bez srdca?
Bola to rečnícka otázka. Nepotrebovala odpoveď. Nechcelo sa mi zamotávať do anatomických metafor.
M. E. M.

Rae Morris - Skin
 

Mám túžbu sadnúť si tam do kúta. Tam k palme, ktorá sa chabo snaží predstierať, že sem patrí. Patrí (jej) len špinavý kvetináč a deravá miska na vodu. Vždy pretečie a je tam vlhko. Na tých miestach v kúte.
Chcela by som tam byť, pretože tam oni nechodia. Veď načo? Kvôli burine, kaluži vody na linoleu, nevkusnej zelenej na stenách? A ešte preto tam chcem, lebo je tam čistý vzduch. Napriek tomu všetkému. Alebo práve preto.

Letargická chvíľka spomínania na základku a triednu, biologikárku. Akosi priveľa spomínam. Na ľudí, ktorých nepoznám a pocity, ktoré už necítim. Napriek tomu nesúhlasím, že spomínanie je "škodná", mne to pomáha. Vo všeličom.

A len tak na okraj, keby ste mali po ruke nejaký brilantný obrázok niečoho, čo je pre vás moderné umenie, budem(aj e možno) rada.

Mala som byť Katka.

Tak na začiatok, ospravedlňujem sa všetkým ľuďom menom Katarína, nič osobného proti vám nemám, len sa mi nepáči vaše meno. Sorrky.
Neviem, či to už robil každý (koniec vety), ale minimálne medzi mnou a rodičmi prebehol rozhovor o tom, ako/prečo, mi vybrali moje meno. Vždy mi prišla jemne divná predstava, že som tak zhruba pred dvomi desaťročiami neexistovala. Sedela som si na obláčiku, hompáľala nožičkami, vyhrávala olympiády alebo bola dúhová hmlovina plná sračiek... Milé a milšie bez najmilšieho.
Kedysi som neriešila, kto som. Nemala som reálnych "nepriateľov" a len diktátorsky nútila bárbiny ohadzovať sa jablkovým pyré a hrala sa dosť zvrhlé hry (fakt, keby to niekto točil, vznikne po zostrihu seriózne barbie porno). Potom mi vadilo, kto som, a teraz...

Som kto som vďaka veciam, ktoré som urobil a aj keď nie som na všetky hrdý, nehanbím sa ani za jednu.
(naser si krava, ty vieš)
Dobre, toto znie trápne, ale súhlasím s tým a, presne, nehanbím sa za to.

...

A tak som mala byť Milan alebo Katarína, ale nie som ani jedno a som rada, pretože ani jeden z nich nemá takú sexy pesníčku o sebe ako ja.

say welcome to Vavina ruka, isto vás odwelcomuje naspäť.

Čakal niekto nejaký zmysluplný a dojímavý príbeh z môjho detstva? Nemyslím, ale keby niečo, rada si prečítam vašu polemiku o, povedzme že, hocičom.

Melancholické výpady

Kráčam, kapucňa na hlave znáša povrchné pohľady prečačkaných dáždnikov. Akoby svojimi rozkošnými hlávkami kričali: "Pozri na ten premokavý kus látky, vskutku úbohé." Nevadí mi to, aj tak som sa nečesala. Nechtiac skočím do kaluže vedľa a pozriem sa na svoje biele tenisky. Už dávno som sa zaradila medzi ľudí, čo nosia biele veci keď prší a potom nadávajú vodičom áut. Predo mnou sa objavia červené pásky a moja skratka je uzavretá. Opravujú domov dôchodcov, nadšene im maľujú steny a je to len náhoda, že o chvíľu budú voľby. Nemám veľa možností, môžem ísť cez blato alebo okľukou. Mala som dobrý deň, topánky si prežili depresívne stretnutie s kalužou a tak v sebe nájdem tú dávno stratenú dámu, navrávajúc si, že aj pomalou chôdzou sa chudne... A potom stretnem jeho. Áno, práve keď si viažem šnúrku, nad hlavou sa mi objaví čierny dáždnik.
„Ahoj,“ a milý úsmev. Odzdravím a chvíľu bez slova kráčame. Dám si dole kapucňu, vlasy sčapnuté ako seno a keď začne nevinný rozhovor, moja duša praská výčitkami, pretože som si nezapamätala, ako sa volá. Cítim jeho dlhý pohľad a zakusnem si do pery.
„A ako si sa mal v škole?“ posuniem sa, lebo naše ramená sa dotkli a jeho telo je blízko.
Je to tak. Rozprávame o škole a počasí...všetko len aby sme sa vyhli vážnym keciam veciam. Nechcem počuť, že ma máš rád. Radšej, než by si mal. 
A nebudem sa pýtať, prečo práve ja.
Možno ťa osud za niečo trestá.
A možno...
trestá mňa.
Žiť s výčitkami je horšie ako byť výčitkou.
Ty si mojou a ja som jeho.
A hoci si milší, lepší...vieš, ten vysnívaný
ja naveky budem jeho výčitkou a on naveky bude mojim osudom.
Nebudem plakať, že je život nespravodlivý
pretože je a slzy sú slané...

http://www.youtube.com/watch?v=FOjdXSrtUxA
Vava

Bohuvďaka za zabudnutie.

Ono zabúdanie je super. Zabudnúť si úlohu a na úkor poznámky využiť ten čas produktívne (priberať a čumieť do monitoru, aj tak sa dá), zabudnúť si dať tričko a potom... nie, toto asi nie je ten správny príklad. Jednoducho a prosto povedané, na niektoré veci je lepšie zabudnúť.

Melodramaticky: nenaplnené lásky, sklamania, zlomené srdcia.
Melancholicky: hlboké depresie, pochybnosti o sebe samom.
Realisticky: životné chyby.
Optimisticky: doriti s optimistami!
Niektoré veci, ktoré zabudnete, vám budú chýbať, samozrejme, sme od prírody sprostí a radšej plačeme nad ošťatými lavičkami, na ktoré sa už nedá sadnúť, akoby sme mali byť prví, ktorí si sadnú na zem.
Ale občas je lepšie myslieť na svoje biele nohavice, mávnuť rukou a ísť ďalej. Domov, do kresla.
A napriek všetkým týmto "múdro-sa-tváriacim" radám, som rada, že som predvčerom objavila najväčšie hity môjho detstva.
/Chuanés/, áno, presne o ňom som si chvíľu myslela, že je sexy a super spieva a... A, nie, nikdy otvorene a nahlas nepriznám, že ani teraz sa mi to nezdá až také hrozné.

A tancujem na to a som pri tom strašne sexy a cítim sa, ako by sme tancovali traja, ja, moje boky a moje nohy, každý niečo celkom iné...
Ale verte mi, vždy je lepšie zabudnúť, pretože z toho vyplýva jedna do-očí-bijúca pravda - mali ste na čo.

Toto ma včera z nepochopiteľných dôvodov potešilo až nepochopiteľne moc.