Problém "supermäkkosti".

Bola taká mala ihla. V skutočnosti nebola malá, bola len ihla a tak bola taká, aká bola. Malá. A bola sama. V celom hornom poschodí bytu bez čísla, lebo odpadlo a nikto sa nemal k tomu ho znova prilepiť na stenu. Vždy, keď tam niekto šil, musel sa spoliehať len na ňu a to nebolo nič moc. Bola to totižto nespoľahlivá ihla, čo rada chodila na výlety. Tak som sa raz nahnevala a povedala si, že ju nespustím z očí. Vytrvalo som na ňu žmúrila, až ma začali štípať. Šla som sa vyplakať na balkón, aby tá slaná voda vo mne zmrzla skôr, a keď som sa vrátila, bola preč.
,,Samozrejme..." unudene a skepticky som povzdychla a schovala látku. Dnes nepošijem. 
Šila som dlho. Nikoho už o tom nebavilo počúvať. V skutočnosti som za to nemohla ja, ale tá ihla. Nikomu som sa k tomu nepriznala. Mali by ma za blázna a ona to vedela, preto si toľko dovoľovala. 
Bol večer a ja som bola unavená. 
,,Samozrejme..." unudene a skepticky som povzdychla a schovala látku. Zostávalo mi pár stehov. Dva či tri, ale jednoducho som už nevládala. Položila som ihlu na nočný stolík a zhasla svetlo.
,,Prosím, nechoď preč, pekne ťa prosím. Už len dnes a dám ti pokoj, sľubujem!" zašepkala som jej a zaklipla oči. Aj taká ihla musí mať city...
Ráno som sa zobudila a automaticky siahla na stolík. Párkrát som naslepo zahmatala, ale už som to vedela. Bola opäť preč. Na výlete. Potvora jedna!
Malé čudo s chudými rukami a dlhými nohami som došila po týždni. Bola som spokojná. Niť mi skoro došla a z látky zostali len diery. Ihlu som zapichla do iheľničky a dlho na ňu pozrela. 
Nedbá na mňa, uteká, najradšej by sa už nikdy nevrátila. Lenže sa vrátila. Lebo sa bála, že by mi nejaká iná dopichala prsty.


Šijem a dúfam, že moja ihla utekať nebude. Aj tak to zrejme nedokončím, tak prečo ten proces nejako urýchľovať? O čom to je nechám tak. Sama neviem. O veľa veciach pre mňa a o ničom pre... teba? Môže byť.
Dalí sa narodil 11. mája, čo je skoro vtedy, keď ja. Moja matka sa narodila ôsmeho, čo je bližšie k nemu, ako som ja. Po otázke, či sa cíti viac ako on mlčala, lebo ju nepokladala za potrebnú.
Ja sa cítim ako jeho ja, o ktorom sa tvárime, že ho chápeme. To, čo vraj priznalo, že sa nechápe. Ale len teraz. Uvidím, ako mi bude, keď dojem tú brokolicovú polievku, čo sa mi hreje v kuchyni.

Kreslila som do školy. Celkom zbytočne. Ale, verte mi, keď sa oreže to stoličkové pozadie, odstúpite pár metrov a tak, podobá sa to. 

Polievka je už pekne teplá, tak idem. Hádam ma vianočné darčeky, ukryté v každej štrbine, nevystrašia na smrť. Bola by to škoda. Vava ide ku mne (verím tomu, aj keď si neviem predstaviť, čo budeme robiť, vidím to tak, že idem gúgliť veci divného znenia ako girls' night a podobne), musím ešte nenávidieť tak zbožňované a nudné filmy, na ktoré už nikdy nechcem ísť do kina, a pokutrať sa po Viedni.

,,Mäkké hodiny nie sú ničím iným, než paranoicky kritickým, extravagantným a časom a priestorom opusteným camembertom." S. Dalí