Kúsok po kúsku, celú ťa zjem.

Mám nekonečnú chuť....
bubnovať,
kúpiť si skateboard,
písať nezmyselné básničky,
nerozmýšľať, lebo ma z toho bolí hlava,
mať čarovný prst, ktorý mi vyčaruje druhý čarovný prst,
nebyť taká zbabelá a pofŕkaná farbou,
možno teda aj čítať trochu zmysluplnejšie básničky,
nebyť vždy skydaná za odpoveď otázkou,
vrátiť sa o tri roky späť a znova sa učiť slovenskú gramatiku (rip, chýbaš mi),
počúvať Lanu Del Rey (toto naozaj len z nepochopiteľných dôvodov),
a potom ju prepnúť.... ,
učiť druhých veci, ktorým sama nerozumiem,
byť tu vždy, keď sa nepotrebujem a požičať sa ostatným,
natočiť niečo plytké, hlúpe a bez myšlienky, pretože som nanič kameraman.
A tiež konečne dopísať list Ježikovi. Aby mu stihol do Vianoc ešte prísť, na póle často mrznú poštári.

A to okno si fakt nebudem umývať, na to tu je Veľká noc. Ja som umelec, ktorý žije v odpadkovom koši sveta, nie v antialergénnej vydezinfikovanej fľaške alpy...

Myslím, že mi budeš navždy chýbať,

nech si bol, aký bol.

Ale ja sa budem aj tak ďalej hýbať,

zabudnem už na ten bôľ.

Lebo... napĺňa ma ten zvláštny pocit,

ktorý vraví, že sa ničoho nemusím báť.

Že zlé bude mať so mnou súcit

a nechá ma na pokoji v diaľke stáť.

Stáť ma tu spolu s letným smútkom,

ktorý sa jediný rozhodol neodísť.

Chcem sa len stratiť v jeho náručí bridkom.

Jedine... žeby si chcel znova prísť?

A ja dúfam jedine, že nie, lebo mám rada ten pocit, že mi má čo chýbať. 

Krásne to doby, keď sa mi chcelo tvoriť rýmy(pozor na to chcelo, je to podstatné sloveso, ktoré vyjadruje mnohé), ktoré dnes neznášam. Ale Moja to pochválila a jej slová to akosi zkrášlili aj pre mňa.

Fakt sa prestávam snažiť byť milá či poetická. Stačilo.