Milujem nosenie slnečných okuliarov

Milujem nosenie slnečných okuliarov

Je zvláštne dívať sa niekomu priamo do očí. Nie je to tým, žeby som skrývala temné tajomstvo, urobila niečo zlé alebo sa len bála, že nemajú dokonalú farbu. Je jedna vec, kvôli ktorej nemám svoje oči rada. Nedokážu sa pozerať do iných očí. Neviem, prečo to robia. Možno sa podceňujú. Boja sa, že ich ostatné oči nebudú mať radi, že sú horšie než ostatné. (Existuje poradňa pre oči?)
Niekoho oči sú ako železná brána. Strážia myšlienky a nikoho nepustia dovnútra.
Ale moje oči nie. Ich sivá farba akoby vypúšťala všetko von. Ako rozbité okno. Márne hľadám toho, kto ich rozbil a túžim ich reklamovať. Sú rozbité. A asi preto nedokážem klamať.
Prečo to vlastne ľudia robia? Prečo sa zamilovaní dívajú rovno do očí a ani nerozprávajú?
Podľa mňa,pozrieť sa niekomu do očí je to najdôvernejšie, čo môžu ľudia urobiť.
V dnešnej dobe sa bozkáva každý s každým, nerobte z toho vedu. Ale pozrieť sa niekomu do očí je iné. Máte pocit, že zrazu o vás všetko vie. Cítite sa tak strašne bezbranne...
Možno to nie je pravda. Možno pohľad nič neprezradí. Možno....
Ale prečo by to tak nemalo byť? Očami pozeráte na svet a vytvárate si názory. Vaše oči už videli tak veľa dobrého a zlého, tak veľa šťastia a radosti, tak veľa sklamania...
A keď sa niekomu pozriete priamo do očí, a aj keď nie je vaša spriaznená duša, dávate mu kúsok seba. Odovzdávate mu váš pohľad na svet.

Milujem nosenie slnečných okuliarov.
Nikto nevie, kam sa dívate.
Nevedia, kto ste.
Nevedia, čo si o nich myslíte,
čo si myslíte o ich psoch či oblečení.
Môžte byť voľný vo svojich názoroch a myšlienkach.
A o tom všetko je.
Byť voľný.
Lenže moje oči sú sivé.