Nebuď labuť (budem).

Už týždeň mi neodpísal, ale trápilo ma to len okrajovo (trochu preháňam, ale presné počty znejú maniakálne). Vedela som, že mi raz tak či tak napíše znova. Nechápala som, prečo mi to robí, čo tým sleduje a prečo tak sleduje mňa. Druhé „sleduje“ sa možno patrilo počastovať capslockom, ale potom by to bolo ešte desivejšie, aké to už je. Aby bolo jasno, nebola som nijak milá, aj keď som nad tým párkrát rozmýšľala. To ma dostatočne vydesilo.

Ale teraz som nahnevaná a smutná. Nie z toho tam, to by som si nedovolila. Z toho dobrého pocitu, ktorý vo mne dokážu niektorí vyvolať a ja nie. Nie sama v sebe, v niekom inom, kto ma možno nepozná ani nikdy nebude. Aj na ten pocit zabudne a ja o ňom nemusím vedieť. Ale ide o pocity, princípy a o osud, veď viete, ako vždy.

Pre tých, čo by nechápali, kúpila som si čiernu fixku, výkresy a redisperko a tiež bôb, ktorý vôbec nesplnil moje očakávania o tom, aký by mal byť. Som trochu zmätená, nepočúvam, čo mi ostatní vravia a nechcem rozmýšľať, prečo sa usmievam. Myslím, že je to choroba. Zlá,škaredá, bez sopľov a škrabania v krku, ale škrabe ma všeličo. Napríklad päta z toho všetkého prechádzania sa v termoponožkách. Hromadia sa okolo mňa hrnčeky prázdnej kávy a jedna prázdna miska.

A bola by som naozaj rada, keby ľudia pochopili, čo chcem (aj počuť) napríklad aj bez toho, aby som to chápala ja. Aspoň občas. Prehnané?

Ale inak sa mám fajn. 

Našla som si ten recept na brownies hneď po tom, ako som vzdala prehrabávanie internetom, keďže... čo ja viem, všetky, ktoré som našla vyzerali akosi antichutne.

Šľohla som matke akúsi tašku, ktorú zrejme nikdy nepoužijem, ale dobre sa hladká a úplne krásny (a starý) vankúš. Len Oľga sa zas pretlačila do záberu... (ten červený strapcový, nech je jasno)

A tak.