Melancholické výpady

Kráčam, kapucňa na hlave znáša povrchné pohľady prečačkaných dáždnikov. Akoby svojimi rozkošnými hlávkami kričali: "Pozri na ten premokavý kus látky, vskutku úbohé." Nevadí mi to, aj tak som sa nečesala. Nechtiac skočím do kaluže vedľa a pozriem sa na svoje biele tenisky. Už dávno som sa zaradila medzi ľudí, čo nosia biele veci keď prší a potom nadávajú vodičom áut. Predo mnou sa objavia červené pásky a moja skratka je uzavretá. Opravujú domov dôchodcov, nadšene im maľujú steny a je to len náhoda, že o chvíľu budú voľby. Nemám veľa možností, môžem ísť cez blato alebo okľukou. Mala som dobrý deň, topánky si prežili depresívne stretnutie s kalužou a tak v sebe nájdem tú dávno stratenú dámu, navrávajúc si, že aj pomalou chôdzou sa chudne... A potom stretnem jeho. Áno, práve keď si viažem šnúrku, nad hlavou sa mi objaví čierny dáždnik.
„Ahoj,“ a milý úsmev. Odzdravím a chvíľu bez slova kráčame. Dám si dole kapucňu, vlasy sčapnuté ako seno a keď začne nevinný rozhovor, moja duša praská výčitkami, pretože som si nezapamätala, ako sa volá. Cítim jeho dlhý pohľad a zakusnem si do pery.
„A ako si sa mal v škole?“ posuniem sa, lebo naše ramená sa dotkli a jeho telo je blízko.
Je to tak. Rozprávame o škole a počasí...všetko len aby sme sa vyhli vážnym keciam veciam. Nechcem počuť, že ma máš rád. Radšej, než by si mal. 
A nebudem sa pýtať, prečo práve ja.
Možno ťa osud za niečo trestá.
A možno...
trestá mňa.
Žiť s výčitkami je horšie ako byť výčitkou.
Ty si mojou a ja som jeho.
A hoci si milší, lepší...vieš, ten vysnívaný
ja naveky budem jeho výčitkou a on naveky bude mojim osudom.
Nebudem plakať, že je život nespravodlivý
pretože je a slzy sú slané...

http://www.youtube.com/watch?v=FOjdXSrtUxA
Vava