utorok, 10. decembra 2013

Adamove jablká.

Som sama doma, jem perníky, počúvam blink, farbím roh pre jednorožca a naozaj ale naozaj sa mi nechce robiť nič. Okrem písania vecí, ktoré nikdy nedokončím. 
Ale zas... nikdy neviem (nečakane, vynímajúc matiku) a som šťastný človek, lebo mám fest lásku k malý písmenám na začiatkoch viet a k bodkám... Teda, to povedala Vava. Ona je občas sprostá, lebo je to lepšie ako byť blbá. Súhlasím.

A ta som sedela a čakala. 
Čakala, kým budem páchnuť ako spálené drevo.
Kým sa rozhoria odhodené cigarety.
Kým tí dvaja nájdu šišku, ktorú príliš dobre schovali.
Kým sa jablko vo vrecku rozloží a začnú okolo neho lietať muchy. Kým začnú lietať okolo mňa.
Čakala som na toľko vecí, že niektoré som čakať už proste nedokázala. Ako to staré auto, vydávajúce zvláštny predsmrtný zvuk odchádzajúceho motora prehlušený melódiou Blink-182. 
,,Máme ju!“ Holohlavý chalan sklonený pri mojich nohách sa víťazne škeril. Jeho radosť bola taká banálna a maličká a zelená, že som sa rozhodla usmiať aj ja. 
,,Chceš?“ spýtal sa ma druhý, ktorý si všimol, že som si všimla. 
,,Máš zapaľovač?“ Nemala som chuť mu odpovedať. Mala som chuť na otázky. A príkazy.
,,Hej.“
,,Daj.“
,,Načo?“ 
,,Veď daj jej ho.“ Ten bez vlasov si sadol na lavičku vedľa mňa mysliac si, že ku mne. Ale to mal smolu. Ako keď tlesknete pri motýľovi, ako keď ľudia dostanú, čo chcú a čakajú. Ako keď mi podali zapaľovač. 
Vstala som z lavičky a čupla si k nim chrbtom. Počuli len dva alebo tri šrknutia zapaľovača. 
,,Tak diky.“ Vrátila som im zapaľovač späť presne podľa princípov sveta o tom, že, čo nepotrebuješ, nemaj a šla preč.
,,Doboha! Ona to tu zapálila...!“ Kričali na horiace ohorky presne v momente, keď som odpovedať chcela a bolo mi jedno, že sa nepýtali.
,,Myslela som, že sa hovorí zbohom... Ale keď ono sa to všetko tak rýchlo mení.“

1 komentár: