Niekedy si ani neuvedomím, ako veľmi
to všetko ovplyvňuje. Síce mi nevadí rozprávať sa s cudzími
ľuďmi, ale len ak je to na úrovni témy o počasí alebo škole.
Alebo ak rozprávajú o sebe a ja môžem byť ticho a prikyvovať.
Čo ma, ale naozaj hnevá je, že som hanblivá dokonca aj pred
ľuďmi, ktorý ma poznajú a ktorých poznám ja. Nedokážem si
pred nimi len tak spievať a ak už ma aj presvedčia a ja sa k ním
pridám, cítim sa neskutočne trápne. Minulý rok alebo cez
prázdniny mi to nevadilo. Ale so začiatkom školy sa cítim
uzavreto. Neviem, prečo to prišlo a ani som to nechcela. Začínam
mať problém s tým, keď sa ma niekto spýta, čo som robila aebo
ako sa mám. Odpovedám otrepanými odpoveďami, ako nič a dobre.
Chcem im povedať, čo úžasné sa mi stalo alebo ako presne sa cítim, no akoby som v
sebe mala nejaký blok, našepkávajúci mi, aby som bola ticho a
radšej sa len usmiala.
A ja ho poslúchnem.
Ako vtedy, keď sa ma spýtal, či nejdem tancovať. Pozrela som sa na ostatných a chcela som ísť. Tiež sa len tak hýbať do hudby s niekým. Ale radšej som povedala, že tancovať neviem. Klamala som a on povedal, že to nie je ťažké a zvládnem to. Povedal mi, kde si mám položiť ruky a aj keď som to vedela, nechala som ho rozprávať. Vysvetlil mi kroky a začali sme.
„A skús sa nedívať na nohy,“ zasmial sa.
„A kam sa mám dívať?“
„Na mňa,“ a tak som sa dívala na neho. Kým sa aj on nepozrel na mňa a ja si zvolila bezpečnejšiu cestu a hľadala niečo neviditeľné na jeho ramene.
Nechcem byť tichá, ani hanblivá. Ale som a nebudem sa tváriť, že byť free a wild je moja pravá tvár.
Ako vtedy, keď sa ma spýtal, či nejdem tancovať. Pozrela som sa na ostatných a chcela som ísť. Tiež sa len tak hýbať do hudby s niekým. Ale radšej som povedala, že tancovať neviem. Klamala som a on povedal, že to nie je ťažké a zvládnem to. Povedal mi, kde si mám položiť ruky a aj keď som to vedela, nechala som ho rozprávať. Vysvetlil mi kroky a začali sme.
„A skús sa nedívať na nohy,“ zasmial sa.
„A kam sa mám dívať?“
„Na mňa,“ a tak som sa dívala na neho. Kým sa aj on nepozrel na mňa a ja si zvolila bezpečnejšiu cestu a hľadala niečo neviditeľné na jeho ramene.
Nechcem byť tichá, ani hanblivá. Ale som a nebudem sa tváriť, že byť free a wild je moja pravá tvár.
Na tom nie je nič zlé ! :) ja som tiež dosť hanblivý človek, teda aspoň prvé mesiace, kým nezačnem ostatným dôverovať, tiež mi to vadilo chcela som byť viac spoločenská, úžasná, chcela som sa vedieť rozprávať na akúkoľvek tému v akéjkoľvek situácii a to bez trápneho ticha, no stále to neviem, a som aká som
OdpovedaťOdstrániťPS: raz sa nájde niekto pri kom sa uvoľníš, pri kom ti nebude trápne robiť bláznovstvá, pri kom ...
A potom už ho nepustíš od seba, pretože objaví tvoju skrytú tvár
PPS: A hlavne maj sa rada, takú aká si
Lepšie je byť tichá a hanblivá, než sa pretvarovať... :) A verím, že pri dobrých kamarátoch sa po čase budeš vedieť uvoľniť. Ja neznášam rozhovory s niekým, s kým si nie som blízka, nikdy neviem čo povedať. A tak hovorím samé klišé, lebo si myslím, že také dôverné veci by dotyčný nepochopil. A napokon, ani sa s nimi nechcem zdôverovať. No je skvelé mať aspoň pár ľudí, pri ktorých sa nehanbím ani spievať (a to je už čo povedať :D).
OdpovedaťOdstrániťAspoň máš jistotu, že neřekneš něco, kdy je lepší mlčet. :) Ale já vím, jaké to je. Sama jsem byla víc otevřená, teď se stydím kvůli každé kravině, ale je to spíš tou naší třídou. Na základce to bylo v pohodě, ale na střední jsem se začala víc stydět. Pokud však poznám člověka blíž, jsem to zase já. Ale co se toho tance týče ... myslím, že tam nemáš proč být až tak stydlivá. Ale pro kluky je to alespoň trošku výzva. ;)
OdpovedaťOdstrániť(sme si asi tak trochu podobné)
OdpovedaťOdstrániť(síce nie som tak hanblivá, ale tiež nedokážem byť medzi cudzími , alebo tými s ktorými si veľmi nerozumiem úplne sama sebou a otvorená)
(a navyše, ten dialóg.. o tom tancovaní sa mi veľmi páči.. nejde o podstatu toho, o čom tu píšeš, ale o tú situáciu.. chcela by som niečo také zažiť)