Dnes si ľudia myslia, že rada balím darčeky.

A nerada. Musela som urobiť všetko, ešte ani posratú stužku nedali sami.
Tak fajn, bola len červená.
Ale aj tak.

Vošla som. Hneď som vedela, že to nie je v poriadku. Bol tam pach, príliš silný na to, aby bolo všetko ako pred tým. Pozerala som sa na biele miesto dovtedy, kým sa aj ono nezačalo pozerať na mňa. Pokrútila som hlavou. Začínalo mi byť zle z toho miesta, z hniloby, zo smrti. 
Gonzalez bol mŕtvy.
A zajtra ho zjeme. 
A vôbec mi to nie je ľúto, pretože kapre sa mi aj tak vždy zdali príliš sprosté.
Každoročne si za to minimum času - max. 3 dni - snažím vyvinúť citové väzby na tú smradľavú šupinatú stvoru. Vymýšľam mu meno, ktoré po dvadsiatom štvrtom aktívne zabúdam, vymieňam/plýtvam vodu a metám vo vani varechou s tým, že mu okysličujem vodu... A im je to vždy tak jedno. Len si tam tak plávajú a smrdia.Veľmi nemám rada smrad.

Na dvadsiatom treťom je teda najlepšie to, že je dávno po vražde,
že vedľa robia šalát,
že ešte môžete všetko odkladať s tým, že zajtra času dosť,
že je veľa veľa času čítať slovník cudzích slov,
že už je prípustné použiť: "veď to už je dobré" a nepostaviť sa zo stoličky,
že je to tak rebelsky naj deň v roku len tak, proste preto, že je dnes,
že hocikedy, keď sa zamyslím, mám taký ten obláčikový pocit v hlave,
že trpím idiolatriou a nevadí mi to (a že to znie ako preháňadlo),
že Keira sa vie tak roztomilo tešiť,
že je čas na roztomilo,
a že viem trochu oneskorene, kedy je čas skončiť.

lalala, vianočná pesníčka