Ticho sa ozývalo prázdnymi miestnosťami a vpíjalo sa do
obrazov. Stála som oproti žene pri čerešni, ktorej sa lupienky
kvetov dotýkali riedkych vlasov. Na štítku pod tým bolo malým písmom napísané:
1.máj. Bola šťastná a istým spôsobom aj pekná. Kvety boli do detailov prepracované
a rovnako aj jej oči a mihalnice. Pomalým krokom som išla ďalej, ku
obrazu domu pri mori. Čas, ktorý som sa tu rozhodla stráviť, som konzumovala
s nadšením v duši a konečne mala pocit, že robím niečo
kreatívne. Napravila som si čierne šaty a premýšľala nad životom pri vode.
Životom v dome. Mojím životom.
„Pekný obraz, však?“ otočila som sa za hlasom, mladým mužom, ktorý stál za mnou s poznámkami v ruke. Na menovke mal napísané meno, pod tým sprievodca a ďalej názov galérie. Prikývla som.
„Bol namaľovaný v roku 1956 jednou ženou námorníka.“ opäť som sa pozrela na obraz a predstavila si ženu sediacu niekde na útese, pozoruje svoj dom a smúti za manželom, ktorý odplával na ďalekú cestu.
„Mali deti?“ stále som sa dívala na obraz.
„Dcéru.“ štítok pod obrazom: Myslíme na teba. Zvláštne ako môže obyčajný obraz vplývať na ľudskú dušu. Presunula som sa ďalej a muž išiel za mnou. Vysvetlil mi, čo sa skrýva, na ktorom obraze, aký bol autor diela, podstatu a techniku. Rozprávali sme sa o umení a obľúbených dielach. Bol dokonalý, mal rád klasiku a v tej chvíli som vedela, že ho ľúbim. Za pár sekúnd som sa zamilovala do jeho štýlu rozprávania, názorov, myšlienok, ktoré nechal voľne plynúť a očí, čo všetko videli a chápali. Chcela som sa s ním rozprávať do rána a prečítať mu kúsok mojej obľúbenej knihy, pozrieť si jeho obrazy a dúfať, že na jednom sa objavím aj ja.
Ostala som v galérii dlhšie ako som mala v pláne a uvedomila si to až keď zatvárali. Nebolo mi to ľúto, videla som už všetky obrazy a diela, ktoré som vidieť chcela.
Spoločne sme vyšli do haly, rozprávali sa o galériách, ktoré sa nám páčili a ktoré sme navštívili. V momente, keď si dal dole menovku a my sme prešli na obyčajnú ulicu mokrú od dažďa, sa kúzlo skončilo. Spriaznenosť našich duší sa stratila za dverami múzea a nekonečnú lásku sme nechali namaľovaným milencom. Pozrela som sa na jeho priemernú tvár. Ničím sa neodlišovala od ostatných. Mal krivé zuby a príliš bledé oči. Stáli sme ticho na ulici a dívali sa na seba.
„Tak nabudúce,“ povedal potichu a slabo sa usmial.
„Nabudúce,“ prikývla som a obaja sme vykročili svojim smerom.
Wondering
V.
„Pekný obraz, však?“ otočila som sa za hlasom, mladým mužom, ktorý stál za mnou s poznámkami v ruke. Na menovke mal napísané meno, pod tým sprievodca a ďalej názov galérie. Prikývla som.
„Bol namaľovaný v roku 1956 jednou ženou námorníka.“ opäť som sa pozrela na obraz a predstavila si ženu sediacu niekde na útese, pozoruje svoj dom a smúti za manželom, ktorý odplával na ďalekú cestu.
„Mali deti?“ stále som sa dívala na obraz.
„Dcéru.“ štítok pod obrazom: Myslíme na teba. Zvláštne ako môže obyčajný obraz vplývať na ľudskú dušu. Presunula som sa ďalej a muž išiel za mnou. Vysvetlil mi, čo sa skrýva, na ktorom obraze, aký bol autor diela, podstatu a techniku. Rozprávali sme sa o umení a obľúbených dielach. Bol dokonalý, mal rád klasiku a v tej chvíli som vedela, že ho ľúbim. Za pár sekúnd som sa zamilovala do jeho štýlu rozprávania, názorov, myšlienok, ktoré nechal voľne plynúť a očí, čo všetko videli a chápali. Chcela som sa s ním rozprávať do rána a prečítať mu kúsok mojej obľúbenej knihy, pozrieť si jeho obrazy a dúfať, že na jednom sa objavím aj ja.
Ostala som v galérii dlhšie ako som mala v pláne a uvedomila si to až keď zatvárali. Nebolo mi to ľúto, videla som už všetky obrazy a diela, ktoré som vidieť chcela.
Spoločne sme vyšli do haly, rozprávali sa o galériách, ktoré sa nám páčili a ktoré sme navštívili. V momente, keď si dal dole menovku a my sme prešli na obyčajnú ulicu mokrú od dažďa, sa kúzlo skončilo. Spriaznenosť našich duší sa stratila za dverami múzea a nekonečnú lásku sme nechali namaľovaným milencom. Pozrela som sa na jeho priemernú tvár. Ničím sa neodlišovala od ostatných. Mal krivé zuby a príliš bledé oči. Stáli sme ticho na ulici a dívali sa na seba.
„Tak nabudúce,“ povedal potichu a slabo sa usmial.
„Nabudúce,“ prikývla som a obaja sme vykročili svojim smerom.
Wondering
V.
za pesničku ťa milujem, ale tými zubami si si to pokazila, aj keď... ľudia v galériách sú krajší než v skutočnosti (ak sa netvária príliš znudene)
OdpovedaťOdstrániťJej to je pekne, veľmi sa páčilo!
OdpovedaťOdstrániť