Renaissance girl

Porušila som svoje vnútorné predsavzatie, že nebudem dávať anglické názvy článkov, ale môj mozog sa nachádza ďaleko za hranicou... hocičoho. Ako každú nedeľu.
Sme knedle lenivé (hlavne ja), ale v poslednej dobe nemám zo seba čo vylievať (lebo nie som knedľa plnená). Kedysi som si v hlave písala článok o zime:
Nemám rada zimu, pretože sa na prechodoch šmýka, mám rada zimu, lebo sa môžete nechať ľahšie zachrániť, nemám rada zimu, lebo zo striech kvapká za golier, mám rada zimu, lebo, ak chcete odísť z domu, stačí si postaviť iglu, nemám rada zimu, lebo som ľahšie predajná za šálku kávy a radiátor, mám rada zimu, lebo ľudia sú akýsi poetickejší, zmrznutí. Neplýtvajú teplom na zbytočnosti a: Existuje nádej, že keď ľudstvo vyčerpá všetky možnosti, začne uvažovať rozumne.
A tak ďalej. To bolo v mojej hlave, keď to vyzeralo, že sneh sa za pár dní roztopí (dávno).

Ale aj tak by už zima mohla odísť, mali by sme ju vyhodiť, ako simíka, keď je na návšteve po polnoci.
Odvtedy som prečítala znenávidela Kto chytá v žite, kúpila si roztomilý kvetináčik a rozmýšľala, či šaty s golierikom alebo letenka na osamelý ostrov outsiderov na 13. novembra 2015.

Ako som varovala, nemám moc čo povedať (lebo mám zalepené ústa toffifeem). Takže idem ďalej snívať o bauhause, martinuse, miláne a rozmýšľať nad tým "ako som osprostel", v preklade byť neužitočná ako ženy v minulosti. 

Oh land

(aj vám je "Bounarroti" také známe? nie v spojitosti s Michelangelom ale)