Veľa slov/Veľa myšlienok

Akosi som sa rozpísala o panelákoch. O ľuďoch v bytoch a bytoch v ľuďoch. 

Byt 35 A
...žili spolu s realistickou pani Oliverovou, ktorá bola dobrou manželkou a mamou, ale pre opis ich rodiny nie je veľmi dôležitá. Stačí povedať, že otázky svojej dcéry ignorovala a nápady manžela tiež. Ale vrátim sa späť. Peťa mala na svoj vek pomerne veľkú hlava a to nielen z vonkajšieho hľadiska. Mala v nej toľko myšlienok, až ju niekedy premohol strach a ona si predstavovala, ako jej hlava pukne v krásnej rovnej úsečke, kde bod A je jej pravé ucho, bod B ľavé ucho a všetky myšlienky a nápady vyletia vonku. Keď si to predstavila, veľmi sa zahanbila nad tým, ako škaredo rozmýšľa nad niektorými svojimi susedmi, hlavne nad pani Kolarovou, ktorá ju pravidelne nútila nosiť jej tašky na najvyššie poschodie. Samozrejme, ak by sa nebála, že jej hlava pukne a ona sa to dozvie, nevadilo by jej zmýšľať ešte horšie, takže môžeme povedať, že vďaka svojej hlúpej detskej predstavivosti bola ako tak slušná a milá....



Byt 38 A a 38 B
...na piatom poschodí býva blonďavé žieňa. Nosí šaty a sukne po kolená, papierové tašky zo zeleninou a vyzerá na dvadsať, aj keď má o päť rokov viac. Žije sama rovnako ako chlapík oproti nej. Je to chlapík, pretože nosí oblek bez saka, motýlika a kravaty, rád večer behá a nosieva papierové tašky s čerstvým pečivom. Nasťahovali sa pred piatimi rokmi. Ona v pondelok a on v piatok. Stretli sa dvakrát a doteraz nevedia, že sú susedia...

Byt 35 A
...dvojizbový byt s lukratívnou lokalitou blízko parkoviska nákupného centra orientovaný na juh s panoramatickým výhľadom na garáže. Možno ak by v inzeráte stála pravda a nie preklišované klamstvo, nikto by sa nenasťahoval. Našťastie aj ľudské klamstvá sa vedia zaobaliť do strieborného celofánu a spojiť dvoch už spojených ľudí. Manželia Vrabcovci, nechovajúc žiadneho vtáčika len morské prasiatko, sa nasťahovali dovnútra deň po svadbe. S kruhami pod očami a dosť silnou bolesťou hlavy spôsobenou šampanským ťahali škatule hore schodmi... 

Keď sa na to tak dívam, zisťujem, že som sa rozpísala akosi viac, ako som chcela. 

Ukončím to tým, že sa s vami podelím o túto stránku, na ktorú som dnes náhodou klikla a náhodou tam pobudla ešte takú hodinku.

Designed for life 

Belasoružová

Ak by som bola farba, chcela by som byť belasoružová. Belasoružový moment, keď vstanete ráno skoro, príliš skoro, vonku je zima a obloha, ktorá je blízko pri vás sa sfarbuje do pekného ranného pocitu ešte nezobudených.
Nemám rada vstávanie ale mám rada rána. 

Mám zápisník, ktorý občas nájdem.
22. februára som si zapísala: Niektorí ľudia v nás ostanú aj dlho po tom, čo odídu. Iní v nás nie sú, ani keď tu sú.
18. december 2014: Je ťažké rozmýšľať nahlas.
18. december 2014: Neviem kresliť ústa.
16. november 2014: Bolo by super fotiť očami.
9. júl 2014: Mali by sme počúvať vážnu hudbu. Takú peknú od Mozarta a Haydna a nebrať všetko tak vážne. 

2. marec 2015: Belasoružová nie je farba. Je to okamih. Zvláštny moment, keď je všetko tak, ako má byť, len o niečo krajšie.

Vava
(Všetky obrázky sú odtiaľto)

Renaissance girl

Porušila som svoje vnútorné predsavzatie, že nebudem dávať anglické názvy článkov, ale môj mozog sa nachádza ďaleko za hranicou... hocičoho. Ako každú nedeľu.
Sme knedle lenivé (hlavne ja), ale v poslednej dobe nemám zo seba čo vylievať (lebo nie som knedľa plnená). Kedysi som si v hlave písala článok o zime:
Nemám rada zimu, pretože sa na prechodoch šmýka, mám rada zimu, lebo sa môžete nechať ľahšie zachrániť, nemám rada zimu, lebo zo striech kvapká za golier, mám rada zimu, lebo, ak chcete odísť z domu, stačí si postaviť iglu, nemám rada zimu, lebo som ľahšie predajná za šálku kávy a radiátor, mám rada zimu, lebo ľudia sú akýsi poetickejší, zmrznutí. Neplýtvajú teplom na zbytočnosti a: Existuje nádej, že keď ľudstvo vyčerpá všetky možnosti, začne uvažovať rozumne.
A tak ďalej. To bolo v mojej hlave, keď to vyzeralo, že sneh sa za pár dní roztopí (dávno).

Snažíš sa odfotiť ohňostroj?

Rozhodla som sa napísať veľmi pozitívny článok?
Asi áno.
Bude veľmi pozitívny?
To zatiaľ neviem, ale ak budem pokračovať v písaní a vy v čítaní, možno to zistíme.

 Nejde len o to, že je koniec roka, začiatok nového, skončí zima, príde jar....Myslím, že najdôležitejšie na tomto dni je zhrnutie. Dramaticky sa obzriete dozadu za svojimi dňami alebo prerolujete všetky svoje fotky na instagrame a facebooku a potom to príde...predsavzatia, rozhodnutia s sľuby. Najviac začínajúcich športovcov a nadšencov zdravého života je rozhodne v januári. Je to celkom nudné. Spýtajte sa ľudí okolo seba na predsavzatia a uvidíte, čo vám povedia. Väčšina to odignoruje(hádajte, koľkokrát som to slovo prepisovala, kým som ho napísala správne) s pohľadom, že je to zbytočné a tí ostatní vás odbijú trápnym klišé typu: začnem cvičiť(a naozaj tomu veria), schudnem( pretože tie dve kilá ma oberajú o všetko šťastie), začnem sa učiť po japonsky(okej, toto nie je klišé) a tak podobne. Chápete dúfam, čo myslím.
Dobre, možno to vyzerá, že som odporca všetkých predsavzatí. Nie, naozaj nie som. Práve ja som ten človek, ktorý si dá stoveľa...ok, to nie je slovo stovku  sľubov a nápadov na zlepšenie a dodrží...jedno, najčastejšie žiadne. Možno je to tým, že si ich nezapíšem a na všetko, čo nezapíšem zabudnem.
Verili by ste, že som sa stále nedostala k tomu, čo som chcela povedať?
Po prvé: zabudla som písať (očividne...je pekné slovo...a očividne to vidíte)
Po druhé: musím sa odučiť to divné artikulovanie, čo sa na mňa nalepilo (ak ste aj vy človekom, ktorý rozhadzuje rukami pri každej vete ako chobotnica, tak...vuhú, nie som sama)
Po tretie: nejdem to zaobaľovať radšej a dostávam sa k pointe (prosím čítajte pointa, nie poenta)
Prestaňte(nie, nerozkazujem vám, hoci to tak vyzerá...predstavte si to povedané mierne miernym tichým aaaach milým dajme tomu hlasom) si dávať zbytočné predsavzatia( áno, rozprávam sa s tebou moje neschopnopíšuce ja), ktoré nedodržíte. A hlavne, ak si už nejaké dáte a ste ochotní ho dodržať, premyslite si ho. Naozaj si myslíte, že keď ste doteraz trávili večery so zmrzlinou, tak oddnes začnete s brušákmi a vydrží vám to? Nehovorím, že nie. Je dosť možné, že áno, ale ide o to, či vám to v niečom pomôže. Máte radi zmrzlinu. Nemáte radi brušáky. Takže logicky sa vzdáte toho, čo máte radi, aby ste mali o dva centimetre menej z pásu a každý deň budete mraučať, pretože vám bude chýbať vaša obľúbená oriešková zmrzlina?
Tento rok(bolo to včera, takže minulý rok, ale to znie akosi dávno) som si povedala, že si žiadne prízemné predsavzatia nedám. Nie, nezačnem cvičiť, nezačnem pravidelne behať a asi sa nikdy nenaučím namaľovať si linku. Aj keby som chcela. Pretože, povedzme si to otvorene, pre môj život to nie je veľmi podstatné. Predsavzatie na tento rok: posúvať svoje ciele o niečo vyššie, pretože nie, nie som nechopná, som super a super ľudia majú vysoké ciele(a vy ste tiež super, všetci sme super, tak sa tak správajme)... a tiež neskĺznuť do otrepaných klišé.
Dobre, končím, pretože neviem, kde som sa to dostala...
Ak chcete cvičiť, cvičte
Ak chcete jesť zdravšie, tak okej, ja by som chcela tiež
Ak sa začnete učiť po japonsky, tak držím palce
Ale hlavne robte to, čo chcete, čo vás urobí šťastnými, pretože inak to nemá zmysel(nie, nejdem rozjímať nad zmyslom života...idem). Dobrá kondička je super vec, aj pekné nohy, ale prosím nerobte to len, aby ste mohli bez výčitiek postovať na instagram fotky o zrkadlo s činkami.
Koniec:
Majte pekný rok(oou, som trápne klišovitá) a prosím robte to, čo chcete. Pretože ste super, naozaj ste( a to hovorím ja, ktorá vás ani nepozná, tak si predstavte, akí super musíte byť pre tých, ktorí vás poznajú) a super ľudia sa musia snažiť dosiahnuť super veci. Nie priemerne dobré a nudné, ale super!!
A okrem toho....(skoro) nikto sa o vás(ani o mňa) nezaujíma. Väčšine ľudí to je naozaj jedno, čo robíte. Majú svoje problémy, svoje predsavzatia, ktoré chcú naplniť a sami sa snažia byť šťastnými. Ste najdôležitejšou osobou, ale iba svojho života.

Vuhú...super, končím už naozaj
(A som super a vy tiež a to nám nikto nezoberie )
a najsuper je olly
(pridávam tu dobrú pesničku, aby vylepšila tento podivný mobológ?)

snažím sa fotiť

mám super spôsob chladenia vecí

Vava (divne sa hýbuca, píšuca a veľmi málo pozitívna)
Ak ste si dali nejaké cool super predsavzatie, rada sa nechám inšpirovať...

Problém "supermäkkosti".

Bola taká mala ihla. V skutočnosti nebola malá, bola len ihla a tak bola taká, aká bola. Malá. A bola sama. V celom hornom poschodí bytu bez čísla, lebo odpadlo a nikto sa nemal k tomu ho znova prilepiť na stenu. Vždy, keď tam niekto šil, musel sa spoliehať len na ňu a to nebolo nič moc. Bola to totižto nespoľahlivá ihla, čo rada chodila na výlety. Tak som sa raz nahnevala a povedala si, že ju nespustím z očí. Vytrvalo som na ňu žmúrila, až ma začali štípať. Šla som sa vyplakať na balkón, aby tá slaná voda vo mne zmrzla skôr, a keď som sa vrátila, bola preč.
,,Samozrejme..." unudene a skepticky som povzdychla a schovala látku. Dnes nepošijem. 
Šila som dlho. Nikoho už o tom nebavilo počúvať. V skutočnosti som za to nemohla ja, ale tá ihla. Nikomu som sa k tomu nepriznala. Mali by ma za blázna a ona to vedela, preto si toľko dovoľovala. 
Bol večer a ja som bola unavená. 
,,Samozrejme..." unudene a skepticky som povzdychla a schovala látku. Zostávalo mi pár stehov. Dva či tri, ale jednoducho som už nevládala. Položila som ihlu na nočný stolík a zhasla svetlo.
,,Prosím, nechoď preč, pekne ťa prosím. Už len dnes a dám ti pokoj, sľubujem!" zašepkala som jej a zaklipla oči. Aj taká ihla musí mať city...
Ráno som sa zobudila a automaticky siahla na stolík. Párkrát som naslepo zahmatala, ale už som to vedela. Bola opäť preč. Na výlete. Potvora jedna!
Malé čudo s chudými rukami a dlhými nohami som došila po týždni. Bola som spokojná. Niť mi skoro došla a z látky zostali len diery. Ihlu som zapichla do iheľničky a dlho na ňu pozrela. 
Nedbá na mňa, uteká, najradšej by sa už nikdy nevrátila. Lenže sa vrátila. Lebo sa bála, že by mi nejaká iná dopichala prsty.